
Po nejakom čase je tu ďalší moj počin a ja vás snažne prosím, aby ste ma zaň neukameňovali n_n'' Písala som to nielen z nudy, ale aj ako experiment ohľadom štýlu písania (aj keď sa mi tak zdá, že to žiaden štýl nemá -_-)...
Je to trocha divné, hlavne preto, že tam nie sú žiadne mená. Nechcelo sa mi ich totiž vymýšľať XD Slovenské mená by mi tam zneli smiešne, Japonci by tak nekonali a Američanov moc nemusím XD Ale čo už narobím...
Príjemné čítanie :)
V nose ho pošteklila vôňa čerstvo uvarenej kávy. Chcel otvoriť oči, no ťažké viečka ho nechceli poslúchnuť. Kdesi buchli dvere a v jeho hlave vyvolali ohňostroj tupej bolesti. Zaúpel a rukou si siahol na čelo. Cítil, ako mu lebke pulzuje bolesť a so zaťatými zubami ju prekonával. Čo iného mu zostávalo. Keď sa človek ožere ako Rus, musí očakávať nejaké následky. A tak ležal, prekonával bolesť a vdychoval lahodnú vôňu kávy. Naveľa sa mu podarilo pootvoriť oči a pomaly sa posadiť. Telom mu prešla náhla bolesť, ktorá ho prinútila urýchlene sa postaviť. Zavrávoral a oprel sa o blízku skriňu. Poobzeral sa dookola a uvedomil si, že stojí vo vlastnej spálni ponorenej v šere. Zmätene hľadel na zatiahnuté závesy a snažil sa spomenúť si, kedy ich stihol uviesť do tohto stavu. Tupé zadunenie v lebke mu však znemožnilo hlbšie pátranie po spomienkach a tak sa radšej vydal do kuchyne, z ktorej prichádzala tá lákavá vôňa.
Nakláňal sa nad kuchynskou linkou a popíjal kávu. Bola presne taká, akú ju mal rád. Lenže kto mu ju pripravil? A kto mu zatiahol v izbe závesy? A vôbec, prečo si nemôže sadnúť?! Čím viac sa snažil na niečo si spomenúť, tým viac mu dunelo v hlave. S povzdychom dopil kávu a postavil si na ďalšiu. Potreboval sa prebrať.
Ako stúpala para z kanvice, premietal si v hlave dôvod, prečo sa tak strieskal. Jeho frajerka mu napísala správu, v ktorej mu oznámila, že sa s ním rozchádza. Po piatich rokoch! Keď to tak rozpitvával, prišiel na to, že ho to už netrápi. Bol to vlastne dostatočný dôvod na otvorenie fľaše?
Z myšlienok ho vytrhlo buchnutie vchodových dverí. Prekvapene zdvihol hlavu a nevšímajúc si bolesť zamieril do chodby. V nej sa práve vyzúval vysoký muž s papierovým vreckom v rukách.
"Čo tu robíš?" prekvapene oslovil kamaráta.
Ten sa len usmial a vedľa neho prešiel do kuchyne. "Čo asi, doniesol som ti raňajky."
"Aha, tak vďaka..." zmätene ho nasledoval a sledoval, ako na stolík vykladá čerstvé pečivo.
Po chvíli prešiel ku kanvici a dokončil prípravu druhého šálku kávy. "Predpokladám, že to ty si spravil kávu..."
"A kto iný?" zasmial sa kamarát a začal z chladničky vyťahovať maslo a nejakú zeleninu.
"A rovnako predpokladám, že to ty si mi zatiahol závesy v izbe..." pokračoval.
"Nuž, hej, kto iný," zopakoval kamarát a vyhol sa jeho pohľadu.
Odmlčal sa. Niečo mu na celej situácii nesedelo. Myšlienky sa mu plietli a nenabúdali jasnejšiu formu.
"Bol si tu celú noc?" spýtal sa nakoniec.
Kamarát zdvihol hlavu a uprel naň smutný pohľad. "Ty si na nič nespomínaš, že?"
Pokrútil hlavou. "Keby som si spomínal, asi by som sa ťa na to nevypytoval., nie?"
Kamarát si vzdychol, posadil sa a schoval si tvár do dlaní. "Vedel som to. A napriek tomu som dúfal, že to tak nebude. Bože, som hlupák..."
Nevedel, čo povedať a tak radšej mlčal. No čím viac sa ticho prehlbovalo, tým viac ho trápil zlý pocit. Mračil sa do hrnčeka a hľadal aspoň nejaké slová.
"Čo sa včera stalo?" ticho sa spýtal a nevedomky zatajil dych.
Kamarát sa neveselo zasmial. "Ale, vcelku nič dôležité. Len sme sa spolu vyspali..."
Sedel v kuchyni a pred ním stála otvorená, poloprázdna v fľaša. Pohárikom sa tento krát neobťažoval. Byt bol ponorený v tichu a temnote, len pouličná lampa svietila dnu a poskytovala očiam aké-také svetlo.
"To som teda dopadol," zamrmlal si pre seba. "Dva dni po sebe na šrot, bez frajerky, bez najlepšieho kamoša..."
Hej, bez kamoša. Odišiel už dávno, pár minút po tom priznaní. Čakal od neho nejakú reakciu, lenže on bol príliš šokovaný na to, aby sa na niečo zmohol. A tak ho len nechal stáť pri stole a čumieť do kávy.
"Naozaj sa to stalo?" spýtal sa pečiva schnúceho vedľa fľaše. "Zrejme áno... Nie zrejme, určite áno. On by takto blbo nevtipkoval, takto kruto neklamal... Bože, čo som komu spravil..."
Poriadne si uhol a utrel si ústa do rukáva. Čo má teraz spraviť? Ako sa má k nemu zachovať? To on bol ten, ku ktorému si v takýchto situáciách chodil po radu. Určite mu volal aj včera, aby mu nejak poradil, aby ho utešil. A on prišiel a...
"Bože, čo mám teraz spraviť?" zaúpel a po líci mu stiekla horká slza.
V nose ho pošteklila vôňa kávy. Chcel otvoriť oči, no ťažké viečka ho nechceli poslúchnuť. Zdvihol ruku a priložil si ju na čelo, pod ktorým mu pulzovala tupá bolesť. Pery sa mu pomaly roztiahli do úsmevu. Presne takto isto začínal aj včerajšie ráno. Len s tým rozdielom, že teraz si spomínal na nočné udalosti.
Fľašu nedopil, no veľa k tomu nechýbalo. Hĺbal nad celou situáciou, prevracal ju z každej strany a prišiel na to. Jemu tá noc strávená s ním neprekáža. A vtedy to celé dalo zmysel - ten rozchod ho netrápil. No hej, opil sa, ale skôr z neuveriteľného sklamania, že mu to nedokázala povedať do očí. A určite aj od úľavy. Buďme úprimný, ten vzťah nefungoval už dávnejšie a takýto koniec bol len otázkou času. Čo sa týka kamaráta, vždy mal preň určitú slabosť, ktorú mu frajerka neustále vyhadzovala na oči. Aspoň si konečne uvedomil, čo sa za tým skrývalo...
Z myšlienok ho vytrhlo vrznutie dverí. Založil si ruku pod hlavu a otvoril oči. Vo dverách stál on a široko sa usmieval. Takto mu to pristalo viac, nie ako ten včerajší, smutný pohľad, s ktorým odchádzal.
"Dobré ráno," veselo ho pozdravil a oprel sa o rám. "Čo hlava?"
"Bolí," uškrnul sa a so syknutím sa posadil. Natiahol k nemu ruku a on prišiel k nemu. Objal ho okolo pása a vdýchol do seba jeho vôňu zmiešanú s arómou kávy.
"Nespi, vychladne ti káva," zasmial sa, keď ho nepúšťal a pravidelne, zhlboka dýchal.
"Ja nespím," bránil sa. "A nech vychladne, budem ju piť studenú. Práve teraz mi je tak dobre, ako už dlho nebolo a chcem, aby to trvalo ešte o pár sekúnd dlhšie..."
Začul tichý smiech a do vlasov mu vkĺzli jeho štíhle prsty. "Tak dobre, ale len pár sekúnd. Musím ísť ešte do pekárne..."
Pokýval hlavou na znak súhlasu a stiahol ho do postele. A krátke sekundy sa zmenili na dlhé minúty...
Nakláňal sa nad kuchynskou linkou a popíjal kávu. Bola presne taká, akú ju mal rád. Lenže kto mu ju pripravil? A kto mu zatiahol v izbe závesy? A vôbec, prečo si nemôže sadnúť?! Čím viac sa snažil na niečo si spomenúť, tým viac mu dunelo v hlave. S povzdychom dopil kávu a postavil si na ďalšiu. Potreboval sa prebrať.
Ako stúpala para z kanvice, premietal si v hlave dôvod, prečo sa tak strieskal. Jeho frajerka mu napísala správu, v ktorej mu oznámila, že sa s ním rozchádza. Po piatich rokoch! Keď to tak rozpitvával, prišiel na to, že ho to už netrápi. Bol to vlastne dostatočný dôvod na otvorenie fľaše?
Z myšlienok ho vytrhlo buchnutie vchodových dverí. Prekvapene zdvihol hlavu a nevšímajúc si bolesť zamieril do chodby. V nej sa práve vyzúval vysoký muž s papierovým vreckom v rukách.
"Čo tu robíš?" prekvapene oslovil kamaráta.
Ten sa len usmial a vedľa neho prešiel do kuchyne. "Čo asi, doniesol som ti raňajky."
"Aha, tak vďaka..." zmätene ho nasledoval a sledoval, ako na stolík vykladá čerstvé pečivo.
Po chvíli prešiel ku kanvici a dokončil prípravu druhého šálku kávy. "Predpokladám, že to ty si spravil kávu..."
"A kto iný?" zasmial sa kamarát a začal z chladničky vyťahovať maslo a nejakú zeleninu.
"A rovnako predpokladám, že to ty si mi zatiahol závesy v izbe..." pokračoval.
"Nuž, hej, kto iný," zopakoval kamarát a vyhol sa jeho pohľadu.
Odmlčal sa. Niečo mu na celej situácii nesedelo. Myšlienky sa mu plietli a nenabúdali jasnejšiu formu.
"Bol si tu celú noc?" spýtal sa nakoniec.
Kamarát zdvihol hlavu a uprel naň smutný pohľad. "Ty si na nič nespomínaš, že?"
Pokrútil hlavou. "Keby som si spomínal, asi by som sa ťa na to nevypytoval., nie?"
Kamarát si vzdychol, posadil sa a schoval si tvár do dlaní. "Vedel som to. A napriek tomu som dúfal, že to tak nebude. Bože, som hlupák..."
Nevedel, čo povedať a tak radšej mlčal. No čím viac sa ticho prehlbovalo, tým viac ho trápil zlý pocit. Mračil sa do hrnčeka a hľadal aspoň nejaké slová.
"Čo sa včera stalo?" ticho sa spýtal a nevedomky zatajil dych.
Kamarát sa neveselo zasmial. "Ale, vcelku nič dôležité. Len sme sa spolu vyspali..."
Sedel v kuchyni a pred ním stála otvorená, poloprázdna v fľaša. Pohárikom sa tento krát neobťažoval. Byt bol ponorený v tichu a temnote, len pouličná lampa svietila dnu a poskytovala očiam aké-také svetlo.
"To som teda dopadol," zamrmlal si pre seba. "Dva dni po sebe na šrot, bez frajerky, bez najlepšieho kamoša..."
Hej, bez kamoša. Odišiel už dávno, pár minút po tom priznaní. Čakal od neho nejakú reakciu, lenže on bol príliš šokovaný na to, aby sa na niečo zmohol. A tak ho len nechal stáť pri stole a čumieť do kávy.
"Naozaj sa to stalo?" spýtal sa pečiva schnúceho vedľa fľaše. "Zrejme áno... Nie zrejme, určite áno. On by takto blbo nevtipkoval, takto kruto neklamal... Bože, čo som komu spravil..."
Poriadne si uhol a utrel si ústa do rukáva. Čo má teraz spraviť? Ako sa má k nemu zachovať? To on bol ten, ku ktorému si v takýchto situáciách chodil po radu. Určite mu volal aj včera, aby mu nejak poradil, aby ho utešil. A on prišiel a...
"Bože, čo mám teraz spraviť?" zaúpel a po líci mu stiekla horká slza.
V nose ho pošteklila vôňa kávy. Chcel otvoriť oči, no ťažké viečka ho nechceli poslúchnuť. Zdvihol ruku a priložil si ju na čelo, pod ktorým mu pulzovala tupá bolesť. Pery sa mu pomaly roztiahli do úsmevu. Presne takto isto začínal aj včerajšie ráno. Len s tým rozdielom, že teraz si spomínal na nočné udalosti.
Fľašu nedopil, no veľa k tomu nechýbalo. Hĺbal nad celou situáciou, prevracal ju z každej strany a prišiel na to. Jemu tá noc strávená s ním neprekáža. A vtedy to celé dalo zmysel - ten rozchod ho netrápil. No hej, opil sa, ale skôr z neuveriteľného sklamania, že mu to nedokázala povedať do očí. A určite aj od úľavy. Buďme úprimný, ten vzťah nefungoval už dávnejšie a takýto koniec bol len otázkou času. Čo sa týka kamaráta, vždy mal preň určitú slabosť, ktorú mu frajerka neustále vyhadzovala na oči. Aspoň si konečne uvedomil, čo sa za tým skrývalo...
Z myšlienok ho vytrhlo vrznutie dverí. Založil si ruku pod hlavu a otvoril oči. Vo dverách stál on a široko sa usmieval. Takto mu to pristalo viac, nie ako ten včerajší, smutný pohľad, s ktorým odchádzal.
"Dobré ráno," veselo ho pozdravil a oprel sa o rám. "Čo hlava?"
"Bolí," uškrnul sa a so syknutím sa posadil. Natiahol k nemu ruku a on prišiel k nemu. Objal ho okolo pása a vdýchol do seba jeho vôňu zmiešanú s arómou kávy.
"Nespi, vychladne ti káva," zasmial sa, keď ho nepúšťal a pravidelne, zhlboka dýchal.
"Ja nespím," bránil sa. "A nech vychladne, budem ju piť studenú. Práve teraz mi je tak dobre, ako už dlho nebolo a chcem, aby to trvalo ešte o pár sekúnd dlhšie..."
Začul tichý smiech a do vlasov mu vkĺzli jeho štíhle prsty. "Tak dobre, ale len pár sekúnd. Musím ísť ešte do pekárne..."
Pokýval hlavou na znak súhlasu a stiahol ho do postele. A krátke sekundy sa zmenili na dlhé minúty...




waaau! tak toto bolo skvelé.. toto bolo akože vážne úžasné.. to sa ti podarilo. Fakticky skvelé.. ja nemám čo k tomu dodať, proste neskutočné.. a dej bol vážne veľmi pekný:)
To ma dostalo xP