Dážď vytrvalo vyklopkával na okno. Ten zvuk mi pomaly, ale iste začínal liezť na nervy. Navyše, hlodal ma pocit, že sa mi na zadku vytvorili preležaniny. Keď som už nemienila robiť nič iné, aspoň som sa prevrátila na brucho a pre zmenu necivela do stropu, ale do steny predo mnou. Po čase začala slabá, oranžová farba akosi meniť odtiene... Akurát sa farba zmenila na broskyňovú, keď mi do izby nie moc šetrne vtrhol brat.
"Spíš?" zatiahol pobavene.
"Po tomto by nespal ani náš otec a to už je čo povedať," zavrčala som a neunúvala sa venovať môjmu staršiemu súrodencovi ani pohľad.
Asi sa nudil viac ako ja, pretože netrvalo dlho a posteľ sa prehla pod jeho váhou. Podvihla som obočie a zboku naň pozrela, čo však on nemohol zaregistrovať. Ticho som čakala, čo mi zase začne robiť. Dočkala som sa skôr, než by mi bolo milé. Nenútene natiahol ruku... a začal "trieť kokos". A vraj vysokoškolák, pomyslela som si a ticho trpela. Však jeho to čoskoro prestane baviť...
"Čo je to s tebou? To mi ani nebudeš nadávať?" zamrnčal po chvíli a sklamane odtiahol ruku.
Snažiac sa zakryť ublíženosť, uhladila som si práve vytvorené vrabčie hniezdo na hlave a v rýchlosti preskúmala škody napáchané na pokožke.
"Sorry, ale nejako nemám náladu... To asi to počasie..."
"Od kedy ti vadí dážď cez leto?" začudoval sa.
Konečne som sa naň obrátila a venovala mu tej trochy pozornosti, po ktorej tak túžil. "Mne dážď vadí vždy. Pekné od teba, že si si to všimol."
Kútiky úst sa mu stiahli. Temer som videla, ako mu na čele nabehla žila. "A odkedy sa ja starám, čo ti vadí?!"
Nevzrušene som zaklipkala očami. "A toto si mám vysvetliť ako?"
Prečo to robím? Prečo ho dráždim, keď dobre viem, že začne hučať a moje ušné bubienky z toho budú mať traumu nasledujúce dva dni? Už - už sa nadýchol, keď prišla do izby mama.
"Paťo, nevravela som ti, že ju máš zavolať dole?"
Paťo mi venoval ukážkový úškrn. "Maja, máš ísť dole."
Posadila som sa a s rovnakým úškrnom som ho udrela do pleca. "Tak vďaka, spoľahlivý posol dobrých správ... A čo vlastne dole?"
"Ako že čo? Veci tam máš! Hádam si nemyslíš, že ti ich budem skladať ja?"
Ach jaj, pred tým Paťo a teraz ona? Nuž, aspoň sa niečo deje.
"Fajn, fajn, veď idem. Aj tak tu len zahnívam..." Na dôkaz mojich slov som sa z postele vyteperila tempom, ktoré by mi mohol závidieť hociktorý dôchodca. Dúfam, že aspoň Tomo sa baví lepšie než ja...
***
Slnko svieti, more šumí, okolím sa nesie vrava ľudí z promenády... a ja už mám toho plné zuby. Schytím okruhliak a širokým oblúkom ho hodím do vĺn.
"Čo ti zas preletelo cez nos?" spýtala sa ma mama, no skutočný záujem v tóne chýbal.
Cez slnečné okuliare som si ju premeral chladným pohľadom. Opaľovala sa hore bez, mušie okuliare jej skrývali oči. Aj keď z toho nie som nadšený, musím uznať, že na svoj vek je kus...
"Takéto flákanie ma nebaví..." odsekol som.
Mama ani brvou nehla. "A to od kedy? Čo sa pamätám, nerobil si nič iného."
Cítil som, ako mi zmeravela sánka. Ako by som aj neflákal, keď sa o to nestarala. Kým som v škole neprepadal a nemal problémy s políciou, netrápilo ju to, čo robím.
"Flákať sa sám je o ničom... Chcelo by to spoločnosť..." ticho som odvetil a znova sa zahľadel na more.
"Mohol si si zavolať kamaráta. Alebo tú... ako sa volá?"
"Maja," zaškrípal som zubami. Pozná mená všetkých mojich kamošov, len to jej si akosi nevie zapamätať. Jasné, že je to tým, že Maje chýba taká "maličkosť" medzi nohami...
"Idem sa prejsť," rozhodol som sa a nečakajúc na odpoveď, ktorá by aj tak neprišla, som odišiel tak rýchlo, ako to len šlo. Bože, kiež by som už bol doma...




waaau... to vyzerá veeeeeeľmi zaujímavo :D muhehe :D už viem, čo sa ASI bude diať :D a keď so písala ,,trieť kokos" a ja som to nedočítala ďalej, vieš čo som si pomyslela?! :D ani to nechci radšej vedieť, ech :D muhehe :D a tá ,,maličkosť" medzi nohami to zabila :D proste úžasné a rýchlo ďalší diel :D