Strhla som sa a pretrela si oči. Čosi ma vytrhlo zo spánku. A taký pekný sen sa mi sníval... Chvíľu mi trvalo, než mi došlo, že ma zobudil mobil. Ešte v polospánku som vstala a došuchtala sa k písaciemu stolíku. Prišla mi správa od Toma: SOM DOMA. ZAJTRA TA POZYVAM NA KOLAC.
"Jak chceš," zamrmlala som a znova sa zvalila do perín.
"Jak chceš," zamrmlala som a znova sa zvalila do perín.
Na druhý deň ma kruto zobudilo vyzváňanie mobilu. V snahe vymotať sa z deky som spadla na zem a skoro sa zaškrtila. Zvonenie mi už pekne liezlo na nervy, kým som konečne zdvihla.
"Ktorá dobrá duša z Mordoru ma budí uprostred noci?" zoširoka som zazívala.
Z druhej strany zaznel hlboký smiech, ktorý mi tak veľmi chýbal.
"Jedna poobede je uprostred noci? Ty si fakt číslo," smial sa Tomo.
Znova som zívla. "No jasne, jednička s hviezdičkou... A prečo to vlastne voláš?"
"No za ten koláč. Pozvanie stále platí..."
Zasekla som sa uprostred zívania (verte, že sa to dá). "Koláč? Aký koláč?"
Znova ten jeho smiech. Začínam sa cítiť ako v nebi... a to nie je dobré.
"Prídem po teba tak... o hodinu?"
"A si si istý, že dovtedy zo seba stihnem spraviť človeka?" zaškerila som sa, aj keď to vidieť nemohol.
Jeho smiech mi v ušiach zvonil, aj keď už zavesil. Chvíľu som len tak čumela na displej a vstrebávala fakt, že po toľkých dňoch konečne... budem mať ČOKOLÁDOVÚ MARLENKU! Neverila som svojmu šťastiu...
Keď som sa konečne rozhýbala, stratila som asi pätnásť minút. Dovalila som sa do kuchyne ako veľká voda.
"Mami, že môžem ísť na koláč?" nahodila som psie očká číslo šesť.
Mama sa naďalej hrala s riadom (faaajn, umývala, čo som mala umyť ja včera večer) a ani na mňa nepozrela. "Ále čo, tak ty chceš ísť na koláč? A kto mal včera umyť riady? A kto má dneska ísť do záhrady vytrhať burinu? A kto mi teraz ošúpe zemiaky?"
Ejha, dneska vstala ľavou nohou, obvykle takáto nebýva. Riskla som priblíženie a sladkým hláskom pípla. "Mamiii, prosiiim, donesiem ti veterník..."
Konečne sa na mňa pozrela. Jej pohľad nebol taký naštvaný, ako sa podľa rečí dalo čakať. Veruže nie. V očiach mojej milej, von ma púšťajúcej mamičke žiarilo čosi iné...
"Ty si to na mňa hrala?!" šokovane som zvolala.
Mama sa medovo usmiala a pokývala hlavou. "Samozrejme... akoby si nevedela, že ťa vždy všade pustím... Ale ten veterník platí."
Porazene som si vzdychla a pokrčila plecami. Veď čo, tie dve eurá ma nezabijú...
***
"Bože, aký si čokoládový..." Tak to boli prvé slová, čo mi Maja povedala.
"Ahoj, tiež ťa rád vidím," zatiahol som naoko urazene.
Maja nahodila nevinný pohľad a objala ma.
"Prepáč. Ahoj, rada ťa vidím... Bože, aký si čokoládový..."
"Čo máš s tou čokoládou?" zasmial som sa.
"Ja nemôžem za to, že mi ju tak pripomínaš! Máš šťastie, že tak nevoníš, inak by si mal po ruke..." Oči jej zažiarili. "A čo si mi priniesol z dovolenky?"
"Seba," vyplazil som na ňu jazyk.
Žartovne ma udrela do pleca. "Tak fajn, ani ja ti nič z nej nedonesiem."
"Kam ideš na dovolenku? A kedy?"
"Zatiaľ nikam, ale schválne si niečo nájdem, aby som ti nič nemusela priniesť... Tak čo, ideme už na ten koláč?"
***
Sedela som oproti Tomovi a chlípala ľadový čaj. Marlenka bola dávno sprataná, predo mnou sa niečo také lahodné dlho neohreje. Tomo mi chcel objednať ďalšiu, ale tú som slušne odmietla. Ešte ho chcem vytiahnuť na zmrzlinový pohár, ha - ha.
"Tak počkať, ty si dva týždne v Egypte a sťažuješ sa?! Nevďačník..." pokrútila som hlavou, keď mi dvoma vetami zhrnul celý svoj pobyt v zahraničí.
"Teba by to samú tiež nebavilo," oponoval mi.
Zabodla som prst do vzduchu. "Nebuď si taký istý, náhodou sa viem sama zabaviť dosť dobre..."
Tomo pobavene pozdvihol obočie. "Nehovor..."
Vypleštila som oči a hodila doň servítku. "Perverzák, na čo len nemyslíš."
"Ja?! Na čo TY nemyslíš! Veď ja som nič nepovedal."
"A ani si nemusel, tvoj výraz povedal všetko za teba..."
Tomo sa zachechtal a nič nepovedal. Chvíľu sme tak sedeli oproti sebe a uškŕňali sa ako dvaja idioti. Nepotrebovali sme si hovoriť, že sme si chýbali, to sme vedeli aj bez slov.
"Vieš, niečo som ti predsa len doniesol," ozval sa nakoniec Tomo a zašmátral vo vrecku.
Spozornela som a so zatajeným dychom som sledovala každý jeho pohyb. Musela som vyzerať smiešne, ale to mi vždy bolo fuk. Strašne rada dostávam darčeky (asi ako každá normálna baba), a obzvlášť prekvapenie.
"Schválne predlžuješ napätie?" spýtala som sa mierne jedovato a zabubnovala prstami o stolík.
Tomo sa uškrnul. Naveľa predsa len vytiahol ruku z vrecka a podal mi darček.
"Jeeej! Ďakujeeeem!" vypískla som a na ruku si pyšne zapínala oranžový kamienkový náramok.
"Vedel som, že sa ti bude páčiť," usmial sa, zjavne hrdý na svoj vkus.
Chcela som ho zotrieť nejakou štipľavou poznámkou, ale žiadna ma nenapadala. Niekedy preklínam, že mi také veci dochádzajú veľmi oneskorene.
"A čo si za ten čas robila ty?" spýtal sa a uchlipol si z kofoly.
"Predstav si, dokonca až nič..." s tragickým výrazom v tvári som pokývala hlavou.
"To sa od teba dalo čakať," sucho skonštatoval.
Nah, také reči nemám rada. Asi preto, že sú pravdivé... Každopádne, práve keď som sa mu chystala čosi "milého" na to povedať, zapípal mi mobil.
"Už sa musím vrátiť. Čakajú ma ešte nejaké povinnosti," oznámila som pohrebným hlasom a dramaticky odložila mobil.
"Ty máš aj nejaké povinnosti?"
Venovala som mu škaredý pohľad a radšej neodpovedala. Koniec koncov, on je šofér a toho sa neoplatí naštvať, keď potrebujete odviezť.




no, ja už som čítala, ale aj tak chválim, hrozne sa mi páči ako píšeš, takým vtipným štýlom, proste mám furt chuť sa smiať na tvojich poznámkach xD
Chcela som ho zotrieť nejakou štipľavou poznámkou, ale žiadna ma nenapadala. Niekedy preklínam, že mi také veci dochádzajú veľmi oneskorene.
inak toto sa stáva aj mne xDD