
Asi hodinu som hľadala nejaký obrázok, čo by šiel k príbehu, no nič som nenašla. Takže sa musíte uspokojiť s týmto :D
Ďalšia vec - chcela som dať nadpis anglicky, no nebola som si istá gramatikou, tak je nakoniec slovenský n_n''
V príbehu som sa snažila vykresliť (neúspešne), aké to je, keď chce človek niečo napísať, ale proste to nejde...
Odvážlivcom prajem príjemné čítanie :)
Za oknami panovala chladná noc, no dnu bolo príjemne teplo. Na stolíku stála porcelánová šálka, dopoly plná. Už nejaký čas z nej nestúpala voňavá para, horúci nápoj ochladol a piť ho neprinášalo úľavu, ani potešenie.
Spisovateľ pozoroval tiene, ktoré na šálku vrhala lampa a monitor zapnutého počítača. Správne by mal pozerať práve na ten monitor, no biela strana programu ho deptala. Zvládol na ňu pozerať tak prvú pol hodinu, potom ho to prestalo baviť. A áno, aj mu začali slziť oči. Mohli by ste povedať, tak prečo sa na to nevykašľal? Odpoveď je jednoduchá a predsa taká zložitá - chcel písať.
Od rána ho svrbeli končeky prstov, nedočkavé udierať rýchlym tempom do klávesnice a maľujúc pri tom na bielu stranu čierne oblúčiky, a háčky, a čiarky... Proste chcel čosi dobrého napísať, čosi, v čom sa odrazí jeho srdce. Lenže keď si konečne sadol na vysedenú, avšak stále pohodlnú stoličku, slová neprichádzali. A čím dlhšie sedel pred počítačom, tým viac ho to deprimovalo. Prečo nemohol nájsť tie správne slová? Tak dlho už nič nenapísal a teraz sa zdala byť tá správna doba pokračovať...
Zdrvene si povzdychol a zdvihol šálku. Pár pohybov zápästím a hladina sa zvlnila, až vytvorila maličký vodný vír. Zaváhal. Bola škoda vylievať taký dobrý (a drahý) zelený čaj, no piť ho studený je nechutné.
"Ešte stále nad tým sedíš?"
Nečakaná otázka ho vydesila natoľko, až prudko mykol šálkou a pár kvapiek čaju mu pristálo na ruke. Pozrel ponad plece a venoval priateľovi nešťastný úsmev.
"Nuž hej. Veľmi chcem písať, ale neviem čo, slová neprichádzajú. No nevzdávam sa, raz prísť predsa musia..."
Priateľ sa usmial, pobozkal Spisovateľa na čelo a vzal mu šálku z ruky, aby následne mohol zliznúť tých pár kvapiek, čo na nej uviazlo.
"Keď neprichádzajú, tak neprichádzajú. Možno už dnes neprídu, tak prečo na ne zbytočne vyčkávať pred počítačom, keď sa dá skrátiť čakanie príjemnejšími vecami?"
Spisovateľ mierne sčervenel a uprel pohľad na plochu obrazovky.
"Ja viem, že dá. Lenže... mám pocit, že sa objavia už čoskoro."
Priateľ sa ticho zasmial. "A ako dlho už ten pocit máš?"
"Nooo... vlastne odvtedy, čo som si sem sadol..." pripustil Spisovateľ a trocha si povzdychol.
"Už tak dlho? To sa ti tu chce vysedávať, aj keď z toho nič nemusí byť?" neveriacky pokrútil hlavou Priateľ.
Spisovateľ neodpovedal, len s úsmevom pokrčil ramenami. Priateľ znova pokrútil hlavou, sťažka si pozdychol a krátko sa zasmial.
"Toto asi nikdy nepochopím... ale čo už s tebou. Aspoň ti pripravím druhý čaj, čo povieš?"
Spisovateľ mu so širokým úsmevom vtisol na líce bozk. Sledoval, ako Priateľ vychádza z dverí a pritom sa snaží pochopiť Spisovateľovu potrebu (či skôr nutkanie) zostať sedieť pred počítačom.
Keď sa dvere v tichosti zavreli, otočil sa naspäť k monitoru a chvíľu hľadel na prázdnu stránku. Naraz zdvihol ruky a izbou sa niesol tichý ťukot klávesnice...
Spisovateľ pozoroval tiene, ktoré na šálku vrhala lampa a monitor zapnutého počítača. Správne by mal pozerať práve na ten monitor, no biela strana programu ho deptala. Zvládol na ňu pozerať tak prvú pol hodinu, potom ho to prestalo baviť. A áno, aj mu začali slziť oči. Mohli by ste povedať, tak prečo sa na to nevykašľal? Odpoveď je jednoduchá a predsa taká zložitá - chcel písať.
Od rána ho svrbeli končeky prstov, nedočkavé udierať rýchlym tempom do klávesnice a maľujúc pri tom na bielu stranu čierne oblúčiky, a háčky, a čiarky... Proste chcel čosi dobrého napísať, čosi, v čom sa odrazí jeho srdce. Lenže keď si konečne sadol na vysedenú, avšak stále pohodlnú stoličku, slová neprichádzali. A čím dlhšie sedel pred počítačom, tým viac ho to deprimovalo. Prečo nemohol nájsť tie správne slová? Tak dlho už nič nenapísal a teraz sa zdala byť tá správna doba pokračovať...
Zdrvene si povzdychol a zdvihol šálku. Pár pohybov zápästím a hladina sa zvlnila, až vytvorila maličký vodný vír. Zaváhal. Bola škoda vylievať taký dobrý (a drahý) zelený čaj, no piť ho studený je nechutné.
"Ešte stále nad tým sedíš?"
Nečakaná otázka ho vydesila natoľko, až prudko mykol šálkou a pár kvapiek čaju mu pristálo na ruke. Pozrel ponad plece a venoval priateľovi nešťastný úsmev.
"Nuž hej. Veľmi chcem písať, ale neviem čo, slová neprichádzajú. No nevzdávam sa, raz prísť predsa musia..."
Priateľ sa usmial, pobozkal Spisovateľa na čelo a vzal mu šálku z ruky, aby následne mohol zliznúť tých pár kvapiek, čo na nej uviazlo.
"Keď neprichádzajú, tak neprichádzajú. Možno už dnes neprídu, tak prečo na ne zbytočne vyčkávať pred počítačom, keď sa dá skrátiť čakanie príjemnejšími vecami?"
Spisovateľ mierne sčervenel a uprel pohľad na plochu obrazovky.
"Ja viem, že dá. Lenže... mám pocit, že sa objavia už čoskoro."
Priateľ sa ticho zasmial. "A ako dlho už ten pocit máš?"
"Nooo... vlastne odvtedy, čo som si sem sadol..." pripustil Spisovateľ a trocha si povzdychol.
"Už tak dlho? To sa ti tu chce vysedávať, aj keď z toho nič nemusí byť?" neveriacky pokrútil hlavou Priateľ.
Spisovateľ neodpovedal, len s úsmevom pokrčil ramenami. Priateľ znova pokrútil hlavou, sťažka si pozdychol a krátko sa zasmial.
"Toto asi nikdy nepochopím... ale čo už s tebou. Aspoň ti pripravím druhý čaj, čo povieš?"
Spisovateľ mu so širokým úsmevom vtisol na líce bozk. Sledoval, ako Priateľ vychádza z dverí a pritom sa snaží pochopiť Spisovateľovu potrebu (či skôr nutkanie) zostať sedieť pred počítačom.
Keď sa dvere v tichosti zavreli, otočil sa naspäť k monitoru a chvíľu hľadel na prázdnu stránku. Naraz zdvihol ruky a izbou sa niesol tichý ťukot klávesnice...




kyya bolo to krasne jak tam prisiel Priatel a olizol mu ruku:D:DDDDD ♥_♥