close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více
 

Ja, ty a on... 3. časť

1. listopadu 2009 v 20:26 | Namika |  'Ja, ty a on'
Od Tomovho návratu sme znova chodili von skoro každý deň, ako sme si zvykli už keď sme spolu chodili. A aby sa nejaký ten folklór zachoval, otec mal na to samé narážky a poznámky, na prvý (aj druhý) pohľad nepríjemné, na ktoré som si už zvykla. Ale keďže na Toma (a jeho pozývanie do cukrárne) nedám dopustiť, tieto poznámky som ako vždy odignorovala. Navyše, Tomo si toľké míňanie benzínu môže dovoliť...


Aby sa však nepovedalo (a aby to nebolo príliš divné aj na mňa), tu a tam som sa stretla s kamoškami, hlavne s Andreou, ktorá býva vo vedľajšej dedine. Bohužiaľ, od nás tam nechodia žiadne busy, takže tam šlapem na bicykli. Prvý raz som sa v tretine cesty otočila naspäť domov, ale druhý raz som sa tam už doplazila. No, aspoň tak vydrem všetky tie koláče, čo som na Tomov účet do seba nacpala.

V jeden deň som napodiv nesedela v cukrárni s Tomom, ale máčala sa v bazéne u Andrei. Práve sme popíjali malinovku v tieni terasy, keď mi zapípal mobil. Prečítala som si správu, odpísala a znova ho, akoby nič, odložila.
"Od Toma?" spýtala sa Andrea tónom, že odpoveď dobre pozná. A veruže aj pozná, potvora jedna...
"Hej, od neho... Večer ideme do kina," nenútene som pokrčila ramenami.
Andrea si vzdychla a uprela na mňa tie svoje vševediace a premúdre oči. Snažila som sa ten pohľad ignorovať. Ak by som dala najavo slabosť, okamžite by toho využila a určite by mi povedala pravdu, ktorú dobre poznám, ale nechcem si ju pripustiť.
Ticho začínalo byť čoraz ťažšie a ťažšie. Nechcela som však dať najavo slabosť, toto bol súboj dvoch vôlí, kde silnejší získa navrch (preháňam, ale to je fuk). Asi som sa od nervozity začala aj potiť...
Nakoniec ma moja duševná sila opustila (ostatne, ako vždy...) a poddala sa jej uprenému pohľadu.
"Faaajn, faaajn, tak to povedz, keď po tom tak strašne túžiš!" kríkla som a namosúrene si založila ruky na hrudi.
Andrea najprv nahodila spokojný výraz, no po chvíli ho vymenila za ustaraný. "Pozri, ja viem, že ste po rozchode s Tomom zostali kamošmi, ale nepreháňaš to trochu? Občas mám dojem, že si s ním viac, než keď ste spolu chodili..."
Začala som klopkať prstami po operadle stoličky, čo robím vždy, keď sa cítim neisto. "Možno je to trochu priveľa... patrí však medzi tých málo priateľov, čo mám a čo viac, platí mi koláče! Navyše, ja i Tomo sme singl, tak to nemá komu ubližovať..."
"Nikomu, okrem teba," povedala ticho a po chvíli dodala. "A možno ešte Toma, ale toho mám v paži.."
Vedela som, že tou poznámkou o Tomovi sa to snaží zľahčiť a bola som jej za to vďačná. No tento kratučký rozhovor mi aj tak pokazil náladu na zvyšok dňa, aj keď som to úspešne skrývala.
Ja viem, že to nie je zdravé tak veľa sa stretávať s bývalým, ale keď ja... Je to na mňa... Grr, ako to povedať... keď Tomo bol mojou prvou láskou... a "zbaviť sa" prvej lásky je niekedy viac ako nemožné...
***
Na druhý deň mi v hlave ešte stále zneli Andreine slová a tak som veeeľmi nerada odmietla Tomovo pozvanie na koláč. Miesto toho som vytiahla z mrazáka jahodovú dreň, lapla si do tieňa na terasu, odháňala psa a premýšľala (v rámci mojich možností).
Andrea má pravdu. Príliš sa na Toma upínam. Ale on mi to vôbec neuľahčuje - stále ma niekam pozýva a niekedy mám pocit, že mi chce čosi dôležité povedať, možno, že sa chce dať znova dokopy. Ja viem, nepravdepodobné... ale malilinká šanca tu stále je.
Uprostred hlbokej, depresívnej úvahy ma vyrušila mama, že mám ísť do záhrady vytrhať burinu medzi cibuľou. Vďačne som chmúrne filozofovanie zanechala, aj keď som sa pre formu tvárila ako pravé umučenie Krista.

Večer mi prišla správa od Toma. Vraj mi chce niekoho predstaviť, že kedy budem mať čas. Ako som si tú správu čítala, normálne mi prišlo zle. Žalúdok mi skrútilo a v ústach som pocítila pachuť žlče. No, hádajte, čoho som sa bála? Správne, že mi chce Tomo predstaviť novú frajerku. Keď sa mi žalúdok a všetky šťavy vrátili do normálu, odpísala som, že tento týždeň nemám čas a poslala som sa k babke na prázdniny. Potrebovala som sa na to stretnutie psychicky pripraviť.
Bola to však nevýslovná blbosť. Len som u babky emárčila a štekala na každého, kto mal čo i len nevinnú poznámku ohľadom mojej nálady. Nakoniec však týždeň ubehol (na skrytú, nevýslovnú radosť mojich starých rodičov) a Tomo sa znova ozval. To už sa nedalo nič robiť a musela som stanoviť deň. Ak by som sa priveľa vyhovárala, bolo by to podozrivé a Tomo by mi určite nedal pokoja, kým by som nešla s farbou von. A tak som rozhodla, že sa stretneme v stredu už na mieste. Aj tak som si musela niečo vybaviť...

 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 SimaHatake SimaHatake | Web | 23. listopadu 2009 v 19:30 | Reagovat

Supeer! Idem na druhú časť! Je to perfektné, Nami! :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.