Úpné vyvrcholenie, záver poviedky :) Varujem vás, že táto časť je zo všetkých najdlhšia XD
Dúfam, že sa vám celá poviedka páčila :)
Sedeli sme za stolom a navzájom sa vyhýbali pohľadu na seba. Úplne som horela, únava bola ta tam a nevedela som, ako sa zachovať. Ako sa budem obhajovať, keď mi Tomo bude čistiť žalúdok za to špehovanie? Lenže na to vôbec neprišlo, za čo som bola vďačná.
"Maja," oslovil ma Tomo a čakal, kým som sa mu pozrela do očí. "Koľko toho si počula?"
Videla som, že chce dodať aj 'videla', ale prešiel to tichým pýrením.
"Nuž... vlastne všetko," priznala som a uhla pohľadom.
"A... čo na to hovoríš?" neisto sa spýtal Stano.
Zničene som naň pozrela a zaúpela. "Že mi to ešte nedocvaklo..."
Tomo a Stano si vymenili prekvapené pohľady. "Nuž... tak... sa o tom porozprávame zajtra..." zmätene navrhol Stano a ja som vďačne a bez slova utiekla.
Ľahla som si a schovala hlavu pod vankúš, aby som sa skryla pred hanbou. Miesto toho sa mi pred očami vynoril obrázok tých dvoch vo viac ako priateľskom objatí. Zaúpela som a snažila sa vyhnať tú spomienku z hlavy. Určite ma bude prenasledovať ešte dlho, ale teraz nech ma nechá aspoň sa vyspať! Našťastie, milostivý spánok sa skoro dostavil...
Na druhý deň som sa z postele vyteperila ťažkopádnejšie, než obyčajne. Moc dobre som sa nevyspala, o tých dvoch sa mi dokonca snívalo. A vydesené pohľady po mojom príchode do kuchyne ma uistili, že sa to na mne podpísalo.
"Spala si vôbec?" staral sa Tomo a sledoval, ako sa babrem s raňajkami.
"Ale hej," hesla som. "Lenže som sa každú chvíľu budila a nevedela, ako si poriadne ľahnúť. Tuším by som si odpočinula lepšie, keby som zostala hore a o spánok sa vôbec nepokúšala."
Tomo čosi začal hovoriť, no Stano si diskrétne odkašľal a tým Toma umlčal. Takže som sa najedla v nepríjemnom tichu. Síce som celé raňajky zjedla, no mala som pocit, že sa do žalúdka vôbec nedostali. Stano predo mňa postavil hrnček s kakaom a sadol si vedľa Toma.
"Chalani," prehovorila som, než mohli začať oni. "Nevadilo by vám, kebyže si to môžem najprv celé osamote premyslieť, a potom sa o tom porozprávať? Viete, musím to vstrebať..."
"Čože? Ale Maja..." začal Tomo, no Stano ho prerušil.
"Samozrejme. Keď už budeš na rozhovor pripravená, daj nám vedieť. Sadneme si do cukrárne a prebereme to," súhlasil a mierne sa usmial.
Úsmev som mu neoplatila, len som sklonila hlavu a mlčky vypila kakao. Domov som šla vlakom a potom busom, aj keď ma Tomo prehováral, že ma odvezie. Stano ho však pohľadom spacifikoval a dal mi peniaze na cestovné.
Po príchode domov som pozdravila rodinu a mamine starosti odbila slovami, že sa o tom nechcem rozprávať. Zavrela som sa do izby, sadla si na posteľ a začala premýšľať. Ako prvý sa dostavil šok. Nič proti homosexuálom nemám, no nečakala som, že jeden, nie, vlastne dvaja sú mojimi priateľmi a jeden je dokonca bývalý frajer. Vtedy sa dostavila zlosť. Bol Tomo vždy 'na chlapcov' a ja som bola len pokus žiť 'normálne'? Alebo som z neho gaya spravila ja?! (To už bolo zhrozenie.) Záverom som pocítila neskutočný smútok. Stále som Toma milovala a kdesi v kútiku duše verila, že sa k sebe raz vrátime. Lenže teraz to už bolo viac ako nemožné. Keď som prišla k tomuto záveru, premohol ma záchvat plaču. Podchvíľou ma chodila tíšiť mama s nervami v koncoch, pretože som jej nechcela povedať, čo so mnou je.
Po nejakom čase slzy prestali tiecť a začala som si všetko preberať bez emócii. Prišla som k jednoduchému poznaniu a ťažkému rozhodnutiu. Poznaním bol fakt, že Toma pre jeho sexuálnu orientáciu neodkopnem, presne ako hovoril Stano. Sama dobre viem, že láska si nevyberá a na niečom takom bezvýznamnom ako pohlavie jej nezáleží. Navyše, Tomo je dobrý priateľ a odmietam o takého prísť.
Rozhodnutie je pre mňa ťažké. S tým, že Toma stále milujem sa už nič nedá robiť. Jediné, v čo môžem dúfať je, že ma to naozaj raz prejde, ako som už dávnejšie vravela Andrei. No aby to vyšlo, budem musieť obmedziť stretnutia s Tomom na minimum. Bude to bolieť, pretože som si zvykla často ho vídavať (a navyše sa vidíme v škole), ale ak by som si nezačala hojiť srdce, mohlo by to dopadnúť ešte bolestivejšie.
Keď som si všetko ujasnila, bolo načase upokojiť mamu a Andreu s Klárou, ktoré o ničom nevedeli. A porozprávať sa s chalanmi, samozrejme. Už duševne vyrovnaná som do izby zavolala mamu. Pribehla viac ako ochotne.
"Ako ti je? Už je ti lepšie? A čo ti vlastne bolo? Prečo si plakala? Ublížili ti tí dvaja nejako?" pálila na mňa otázky a pri tom ma drvila v objatí.
Trocha som sa odtiahla a pokúsila sa o úsmev. "Už som v pohode. Trocha to trvalo, čo?" A všetko som jej povedala. Mama si uľahčene vzdychla a zasmiala sa.
"To som rada. Už som sa bála, že ťa znásilnili či čo..."
Musela som sa tomu zasmiať. No hej, to je moja mama, ktorá vždy myslí pozitívne. Ako ďalšie prišli na radu baby, ktorým som napísala dlhý mail. Chalanom som len napísala sms, nech sa zajtra u nás stavia. Nemala som náladu ísť niekam do cukrárne a doma nik nebude, takže budeme mať pokoj na dlhý rozhovor.
Druhý deň chalani prišli ešte pred obedom a tvárili sa ustarane. Tomo sa ma ani nepokúsil objať na privítanie.
"Ahoj, ako sa máš?" spýtal sa a prešľapoval na mieste.
"Lepšie... Teda až na fakt, že ste ma práve zobudili..."
Obaja sa zasmiali a nasledovali ma do kuchyne. Tak ma napadá, aj u vás všetky návštevy končia práve tam?
"Tak, k akému záveru si prišla?" položil onu obávanú otázku Stano, keď sme si vymenili niekoľko zdvorilostných viet.
"Nie je len jeden, takže sa pripravte na dlhší monológ," varovala som ich. "V prvom rade vám musím povedať, že mi váš vzťah nevadí..."
Tu ma Tomo prerušil, pretože vyskočil zo stoličky a skoro mi zlámal rebrá, ako ma nadšene objal. "Maja! Som tak rád, že to berieš takto! Bál som sa, že ti to bude vadiť a už nebudeme kamošmi..."
"Hej, hej, ale už ma pusti, inak mi pôjdeš na funus," zachraptela som.
Tomo ma so smiechom pustil a konečne som sa zhlboka nadýchla. Pozrela som na Stana, či chce k tomu tiež niečo povedať, no on sa len šťastne usmieval. Na oboch bolo vidieť, akoby im z pliec spadla riadna ťarcha.
"Takže pokračujem," spustila som znova a mierne si odkašľala. "Ako som už povedala, váš vzťah mi nevadí. Nebudem popierať, že ma to riadne šokovalo, keď mi to konečne docvaklo. No potom ma aj nahnevalo a sklamalo, že ste mi to tak dlho tajili. Viete, čo som si musela vypočuť od kamošiek?" Pohoršene som pokrútila hlavou. Našťastie pochopili, že to bola len rečnícka otázka. "Viete si predstaviť, ako som sa po tých rečiach cítila? Takého veľkého chrobáka v hlave ešte nik nemal... Ale to je vedľajšie. Ide o to, že aj keď mi to nevadí a chcem sa s vami priateliť aj naďalej, stále som si na tú myšlienku ešte nezvykla. To chvíľu potrvá. Tak, to by bola prvá časť. Druhá, a na vaše šťastie aj posledná, bude pokračovať o chvíľu."
"To bude nasledovať reklama?" zasmial sa Tomo.
Zasmiala som sa tiež, no rýchlo som zvážnela. "Hovor tomu tak, ak chceš. Najprv sa ťa však musím čosi opýtať a dúfam, že mi odpovieš pravdivo..."
Tomo sa zháčil. Dobre tušil nepríjemný dotaz.
"Povedz, bol si... bol si na mužov už vtedy, keď sme spolu chodili?" spýtala som sa s obavou v hlase.
"Myslíš si, že som s tebou chodil len pre skúšku či čo?" smutne sa uškrnul.
"Vždy mi bolo divné, prečo si so mnou vlastne začal chodiť," priznala som bezvýrazne.
Všimla som si, ako sa Stano zahniezdil. Zrejme sa cítil ako piate koleso na voze. Celkom s ním súcitím... Tomo sklonil hlavu a neveselo sa zasmial.
"Maja, ty ani nevieš, aká skvelá si. Ty sa stále podceňuješ a myslíš si, že nestojíš ani za deravý groš. A pravda je pritom úplne opačná..." Zdvihol hlavu a pozrel mi priamo do očí. "Ja som ťa naozaj miloval, ver mi. Ja... nebudem klamať a vravieť, že viem, čo sa zmenilo a prečo to skončilo tak, ako to skončilo... Ale miloval som ťa, stále pre mňa veľa znamenáš a to sa už nezmení."
Cítila som, ako mi vlhnú oči. Zúrivo som si ich trela a hlasno potiahla nosom. "Ďakujem, že si mi to povedal... Ja..." zasekla som sa. Znova som potiahla nosom a zhlboka sa nadýchla, aby som to mohla skúsiť znova. "Ja som ťa tiež milovala... A myslím, že ťa ešte stále milujem... Preto som sa rozhodla, že naše styky trocha obmedzíme."
"Čože?!" vyhŕkol Tomo. Akoby nevedel, či má byť zhrozený z toľkého nevídania sa, alebo zmätení z toho, čo k nemu stále cítim. "Nechápem, ako to myslíš?"
"Tak, ako som povedala. Myslím, že ťa stále milujem... Ale keďže je nemožné, aby sme sa k sebe vrátili, potrebujem sa z toho dostať. A ak by sme sa stretávali tak často, ako máme vo zvyku, moc by mi to nepomohlo..."
"Ale, Maja..." začal Tomo skrúšene. Vyzeral úplne ako opustené šteniatko.
"Skús ma pochopiť. Ako by si sa cítil ty, kebyže by Stano nechodil s tebou ale so mnou a ty by si ho napriek tomu miloval?" trpezlivo som vysvetľovala. "Pozri, veď sa budeme vídať v škole a sem - tam ma pozveš na koláč, tak ako doteraz. Len to nebude tak často..."
Zmĺkla som a čakala, kým to Tomo pochopí, kým to bude akceptovať. Nakoniec pomaly prikývol, no nepovedal nič. Tváril sa dosť ublížene. Ticho sa prehlbovalo.
"Asi... asi by sme mali ísť," nesmelo navrhol Stano.
Tomo naň vrhol naštvaný pohľad. Ja som však súhlasne prikývla a vstala. "Nechcem vás vyhadzovať, ale myslím, že pre dnešok to tak bude lepšie..."
Medzi dverami som si podala ruku so Stanom. Povedali sme si len 'ahoj', pričom sa na mňa chápavo usmial. Tomo pri mne zastal a váhal, čo spraviť. Nakoniec ma zovrel do náručia a položil mi čelo na rameno.
"Chápem, prečo si sa tak rozhodla. Neviem sa však ubrániť pocitu, že je to zbohom..."
"Nie, zbohom to určite nie je," ticho som odvetila a krátko ho stisla. Naveľa som sa odtiahla a o krok ustúpila. Tomo mi posledný krát pozrel do očí a potom bez slova odišiel.
Stála som medzi dverami, až kým mi auto nezmizlo z dohľadu. Potom som zavrela a odšuchtala sa do obývačky. Zničene som sa hodila do kresla a zahľadela sa na čiernu obrazovku televízora. Nie, toto nebolo zbohom, to sa dáva navždy. Toto bolo len také 'dovidenia'. Hej, len také 'maj sa'. Pretože keď sa budem cítiť lepšie, znova sa objímeme a povieme si 'ahoj'...




páni :) to bolo super... dočítala som si všetky časti a musím povedať, že táto poviedka je proste úžasná... skvelá a ja neviem čo... veľmi sa mi páčila táto časť... asi najkrajšia zo všetkých :) fakt taká... no proste, nemám slov... bolo to skvelé, úžasné, bombastické... čo viac dodať..? :)