Už mega dlhú dobu mám rozpísanú jednu poviedku, s ktorou neviem hnúť XD Napísaných mám asi 8 strán a ešte stále to nevyzerá, že by sa blížila ku koncu :D
Nie je to žiadne yaoi či shounen ai. Je to také... asi divné XD Začala som to písať, keď som mala menšiu depku, no nečakajte nič čierneho, pokúšala som sa tam vniesť aj trocha humoru XD
Ide o to, že hlavná postava (ja XD) zomrie, ale zostane na svete, niečo ako duch XD
Rozhodla som sa dať sem menší úryvok, hneď od začiatku, aby ste boli v obraze XD
Okej, kto má záujem, úryvok je pod perexom :)

Okolo smrti sa robí zbytočný humbuk. Smrť je tak… jednoduchá. Proste umriete a hotovo. Srdce sa vám zastaví a prestane pumpovať krv do žíl, pľúca nevťahujú do seba vzduch, mozog nepracuje… jednoducho ste mŕtvy a bodka. Načo sa jej báť? Zbytočne vás to stresuje. Načo o nej rozmýšľať, zaoberať sa ňou? Aby ste si uvedomili, ako málo času vám zostáva? Aká nepredvídateľná dokáže byť? Veď umieranie je prirodzené. Najprv je narodenie, potom život a nakoniec smrť. Vždy to tak bolo a bude. Ale ja viem, že to nie je práve smrť, ktorej sa všetci boja. Je to to neisto, čo príde po nej. Ako je to ďalej? Nebo? Peklo? Alebo znova život?
Človek sa až diví, na čo všetko po smrti príde. Napríklad, aké strašne jednoduché je umrieť. Ja som prechádzala cez cestu zahĺbená v myšlienkach, automaticky pozerala na jeden a potom aj na druhý koniec cesty a keď som bola v strede vozovky PRÁSK! Game Over... Stála som tam a hľadela dolu na svoje dolámané, bezduché telo. Najprv mi úplne nedochádzalo, čo sa vlastne stalo. Ešte som si myslela "bože, trčia mi faldy". Ale potom sa naokolo pozbiehali ľudia a ktosi vykríkol. "Je mŕtva!" A vtedy mi to docvaklo. Fakt, som tuhá... Ťažko povedať, ako som sa vtedy cítila. Hm, cítila som vôbec? Pochybujem... Na to, čo sa dialo potom si spomínam len hmlisto. Kopa ľudí... húkanie sanitky... plač...
Čo si však pamätám jasne bol môj pohreb. Neznášam pohreby. Vždy to tak bolo. A ten môj nebol výnimkou. Prechádzala som pomedzi ľudí čakajúcich na cintoríne a škrípala zubami.
"Na čo, jako sa máš?" "Joooj, strášne ma bolá kolená..."
"To čo tí oní robia v tom parlamente?!..."
"Zajtra zabíjame, dójdzi pomóct..."
No nehnevajte sa, ale pohreb nie je žiaden debatný krúžok. Jediný ľudia, ktorý na mňa skutočne spomínali, bola moja rodina. Mama sa zadúšala plačom a veru i brat ronil slzy. Ako som sledovala ich tváre poznačené bolesťou a smútkom, mne samej sa po líci kotúľali slzy. To jediné ma štvalo. Tá bolesť, ktorú moja predčasná smrť spôsobila mojim milovaným. To jediné je na smrti podlé...
Trvalo mi mesiace, kým som zistila podstatnú vec - nie som duch. Nemohla som hýbať vecami, neobjavila som sa na fotkách, keď som sa postavila vedľa fotiacej sa rodiny, nespojila som sa s nijakým médiom. Tak čo som vlastne?
.....
Človek sa až diví, na čo všetko po smrti príde. Napríklad, aké strašne jednoduché je umrieť. Ja som prechádzala cez cestu zahĺbená v myšlienkach, automaticky pozerala na jeden a potom aj na druhý koniec cesty a keď som bola v strede vozovky PRÁSK! Game Over... Stála som tam a hľadela dolu na svoje dolámané, bezduché telo. Najprv mi úplne nedochádzalo, čo sa vlastne stalo. Ešte som si myslela "bože, trčia mi faldy". Ale potom sa naokolo pozbiehali ľudia a ktosi vykríkol. "Je mŕtva!" A vtedy mi to docvaklo. Fakt, som tuhá... Ťažko povedať, ako som sa vtedy cítila. Hm, cítila som vôbec? Pochybujem... Na to, čo sa dialo potom si spomínam len hmlisto. Kopa ľudí... húkanie sanitky... plač...
Čo si však pamätám jasne bol môj pohreb. Neznášam pohreby. Vždy to tak bolo. A ten môj nebol výnimkou. Prechádzala som pomedzi ľudí čakajúcich na cintoríne a škrípala zubami.
"Na čo, jako sa máš?" "Joooj, strášne ma bolá kolená..."
"To čo tí oní robia v tom parlamente?!..."
"Zajtra zabíjame, dójdzi pomóct..."
No nehnevajte sa, ale pohreb nie je žiaden debatný krúžok. Jediný ľudia, ktorý na mňa skutočne spomínali, bola moja rodina. Mama sa zadúšala plačom a veru i brat ronil slzy. Ako som sledovala ich tváre poznačené bolesťou a smútkom, mne samej sa po líci kotúľali slzy. To jediné ma štvalo. Tá bolesť, ktorú moja predčasná smrť spôsobila mojim milovaným. To jediné je na smrti podlé...
Trvalo mi mesiace, kým som zistila podstatnú vec - nie som duch. Nemohla som hýbať vecami, neobjavila som sa na fotkách, keď som sa postavila vedľa fotiacej sa rodiny, nespojila som sa s nijakým médiom. Tak čo som vlastne?
.....




Oooo vyzerá to fakt zaujímavo *nemôže sa dočkať prvého dielu*
Zase som si uvedomila ako krásne píšeš ^^ všetci naokolo mňa nádherne píšu a ja na nich len s úžasom pozerám... možno by som aj ja mohla vypotiť dáku hovadinu xD *vraví aj keď je jej jasné, že ak bz to vôbec bolo tak to bude hrozné a okrem toho na to nemá odvahu xD*
Ešte raz tlieskam, hrozne sa mi to páči a absolútne mi nevadí, že to neni ani yaoi ani shonen-ai xD