close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více
 

Soul Reverse 1 - Svetlo na konci tunela... že by len rútiace sa auto?

29. ledna 2010 v 19:45 | Namika |  'Soul Reverse'
Prinášam vám prvú kapitolku tejto novej poviedky, na ktorej sa pilne (*potláča hysterický smiech*) pracuje :D
Do budúcna vás varujem, že sa môže vyskytnúť priama reč typu "Nemyslel som to tak," zaklamala som..., pretože, ako vieme, hlavná hrdinka sa prevtelí do chalana. No a vy by ste si v chalanskom tele hovorili mužským rodom? XD
Navyše, odohráva sa to v Japonsku a japončina gramatiku na rody na náš spôsob nedelí XD
Okej, už mlčím XD Príjemné čítanie n_n

Pršalo. Nie, nie, to je slabý výraz. Ako by som to... voda z neba sa na zem rútila v neuveriteľnom množstve. Bolo jedno, či ste nad sebou držali dáždnik, alebo ste ho jednoducho nemali. Všetci ľudia prosto skončili rovnako - mokrý a premrznutý do morku kostí.

A ja som v tomto psom počasí kráčala zo školy domov. Dáždnik som držala tak nízko, až som sa hlavou dotýkala kostry a cítila, ako dážď bubnuje o látku. Vďaka kvante kvapiek som mala pocit, ako by ma po hlave niekto sústavne búchal knižkou. Napriek tomu som dáždnik vyššie nezdvihla. Popravde, tupá bolesť hlavy bola vítaná. Aspoň som nemusela premýšľať nad testom, ktorý som len pred dvoma hodinami pokašľala. Nevdojak som si spomenula na Maiko, najobľúbenejšiu a najchytrejšiu žiačku môjho ročníka. Po skončení hodiny opúšťala triedu v tlupe svojich obdivovateľov, hlasno sa smiali a opakovali "och, taký ľahký test, ten nikto nemohol pokaziť..." Ale ja som ho pokazila. Znova...
Ako v tej chvíli, aj teraz mi blislo hlavou, že obľúbenci ako ona to musia mať v živote ľahké. Ja, totálny outsider, som mohla len žmúriť oči pred jej žiarou a schovávať sa v tmavých kútoch. A ešte si želať byť ako ona. Áno, želala som si to. Vždy som chcela byť iná, než som. Pekná... inteligentná... obľúbená... Nuž, kto by taký aspoň raz v živote nezatúžil byť?
Trpko som si vzdychla a zalovila v taške po mobile. Síce som riskovala jeho premočenie a následnú nefunkčnosť aspoň jeden deň, no súrne som potrebovala niečo, čím by som si pozdvihla náladu. Napríklad tú peknú tapetu, čo sa mi vynímala na pozadí po aktivovaní tlačidiel. Lenže ten sprostný mobil nie a nie nájsť. Strčila som ruku do tašky ešte hlbšie a aj s dáždnikom v druhej ruke sa snažila ísť vpred, čiže som šla dosť kriplavo. Naštvane som syčala nadávky a za pochodu nakukla do tašky, keď som do niekoho vrazila. Z tašky mi síce žiadne veci nevyleteli, zato sa mi pri nohách povaľovalo niekoľko jabĺk.
"Ježiš, prepáčte, nechcela som, mrzí ma to" začala som sa ospravedlňovať a čupla si k ovociu.
"Nič sa nedeje," zdvorilo odvetila tá druhá osoba a tiež začala zdvíhať spadnuté jablká.
Až keď som začula ten hlas, zdvihla som hlavu a pozrela sa, do koho som to vlastne vrazila. Ale veď ja ho poznám, napadlo ma. Hľadela som do sympatickej tváre chalana možno o dva roky staršieho než ja. Nie je to náhodou Maikin frajer z tej súkromnej školy?
"Vďaka za pomoc," poďakoval, aj keď vlastne nemusel, a narovnal sa.
S posledným jablkom v ruke som spravila to isté. Možno by mi stačilo byť ako on, pomyslela som si. Každému je hádam jasné, že som mala na mysli jeho povahu, nie pohlavie.
"Ešte toto... A nehnevaj sa," ospravedlnila som sa posledný krát a podávala mu jablko.
Milo sa usmial a natiahol ruku. Vtedy nás osvietilo prudké svetlo a začuli sme nepekný, škrípavý zvuk. A potom bola tma...
Prebúdzala som sa len pozvoľna. Otvorila som oči a snažila sa zaostriť na okolie. V hlave mi hučalo a neskutočne ma bolela noha. Po dlhej dobe a niekoľkých márnych pokusoch sa mi podarilo rozoznať izbu, v ktorej som ležala. Bola strohá, s ďalšou posteľou a zapáchala ako kúpalisko. Prešli ďalšie minúty, kým som si uvedomila, že ležím v nemocničnej izbe. Vtedy sa mi vybavili tie oslepujúce svetlá a odporný škripot bŕzd. Konečne mi bliklo - to auto ma zrazilo. Z toho poznania ma hlava rozbolela ešte viac. Odrazu sa otvorili dvere a dnu vstúpila sestrička.
"Och, už si sa prebral. To je dobre... Trocha ťa prezriem a pôjdem informovať tvoju rodinu. Všetci sú tu už od vtedy, čo ťa priviezli..."
A spravila, ako povedala. Vďaka nejakým oblbovákom proti bolesti, čo mi dala, som to veľmi nevnímala. Aj keď je pravda, že som to veľmi vnímať nechcela. Už len strávenie samotného faktu, že som v nemocnici mi uberal veľa síl. Sestrička onedlho odišla. Hlava ma už nebolela. Zdvihla som ruku a dotkla sa obväzu. Ako decko som mala hlavu rozbitú niekoľko krát, no obväz bol novinka.
O pár minút sa dvere otvorili zas. Ako prvá vstúpila ona sestrička a za ňou akýsi traja ľudia. Typovala som to na manželský pár s dcérou. A podľa oblečenia zjavne dobre situovaných.
"Dobrý deň," slušne som pozdravila a očami zapátrala za nich, či konečne nevojdú moji rodičia. Lenže oni nevchádzali. Miesto toho sestrička čosi povedala a odišla.
Zmätene a hlavne zamračene som pozrela na cudzích ľudí pred sebou. Nevravela som nič, napadali ma totiž len samé neslušné a nevychované veci, za čo by mi mama určite dala poriadne zaucho. Tí traja tam stáli a nič nevraveli. To, že sa im lesknú oči od sĺz a zrejme premáhajú dojatie, mi trklo až keď sa žena s plačom rozbehla ku mne.
"Kenichi!" zakričala a prudko ma objala.
"Hej, čo to robíte?! Pustite ma!" vydesene som ju začala odtláčať.
"Ale Kenishi, zlatko," zafňukala žena rovnako zmätene, ako som ju odtláčala.
"Aký Kenichi? Nepomýlili ste si ma s niekým náhodou?" zachraptela som.
Žena si zakryla ústa rukou a pustila sa do usedavého plaču. Zozadu ju objal muž a začal ju tíšiť.
"To si si mohol odpustiť, onii-chan," vytklo mi dievča a zamračene si stúplo k matke, aby ju mohlo súcitne pohladiť po ramene.
S ústami dokorán som hľadela na ten výjav pred sebou a snažila to pochopiť, no akosi mi podstata unikala. Kenichi? Onii-chan?
"Heee?!" zmohla som sa nakoniec aspoň na tú chabú reakciu.
"Nechaj ho tak, Sayuki. Zrejme pri tom náraze stratil pamäť," povedal muž a v hlase mu zaznelo potlačené zúfalstvo.
Určite som sa musela tváriť ako debil, lebo v tej chvíli som sa tak aj cítila. Nakoniec som len ticho zavyla a zašla si prstami do vlasov. Zarazila som sa. Zdali sa mi akési iné... Boli o poznanie kratšie a také... iné. Spustila som ruky po tvári a pod bruškami prstov zacítila niečo, čo tam rozhodne nemalo byť - strnisko.
"O môj bože," vydesene som šepla a ohmatávala si tvár ako pominutá. Trojica predo mnou sa na mňa vydesene dívala a pár krát ma oslovila tým cudzím menom, no nevenovala som im pozornosť. Práve ma zamestnávalo ohmatávanie tváre, ktorá mala strnisko, väčší nos, hranatejšiu sánku a nevýrazné lícne kosti. Skĺzla som rukami ešte nižšie a na krku objavila ohryzok, ktorý tam taktiež nemal čo hľadať. Šla som rukami ešte nižšie a zistila, že moja hruď je plochejšia, než by správne mala byť.
"Zrkadlo..." povedala som.
"Čože?" spýtala sa žena, ako by mi zle rozumela.
"Zrkadlo!" skríkla so. "Dajte mi zrkadlo! Hneď! Zrkadlo! Zrkadlo!"
Môj hysterický krik ich vydesil natoľko, až stŕpli. No stačilo len jedno z čarovných slovíčok naučených od otca, keď stúpil na rozbitý pohár, a rozhýbali sa. Nakoniec mi dievča podalo obyčajné kozmetické zrkadielko. Schmatla som ho ako pominutá a zahľadela sa do neho. V tesnom závese za sebou sa stali tieto veci:
  1. Neverila som odrazu a tak som sa obrátila, či za mnou niekto nestojí. Nestál.
  2. Pretrela som si oči, otrela zrkadielko do prikrývky a znova si pretrela oči. Stále žiadna zmena.
  3. To pred tým nebol žiaden hysterický krik. To bolo len nevinné zrevanie. Hysterický krik nastúpil na scénu až teraz. Trval ohromné tri minúty v kuse. Prinajmenšom...
  4. Omdlela som. Našťastie...
A prečo toľko vyvádzania? Pretože zo zrkadla na mňa nanajvýš zmätene a vydesene hľadel chalan. Chalan, do ktorého som pred tým narazila a ktorému som zdvíhala zo zeme jablká. Chalana zo súkromnej školy, ktorý chodí s Maiko. Chalan, ktorý sa podľa všetkého volá Kenichi...
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Anketa

Čítate moje poviedky?

Áno :) 68.5% (198)
Nie -_- 31.5% (91)

Komentáře

1 Asuuu^^ Asuuu^^ | Web | 29. ledna 2010 v 21:07 | Reagovat

Je to super *-*
Každému je hádam jasné, že som mala na mysli jeho povahu, nie pohlavie. toto ma dorazilo xDD je to perfektné!!!^^ píš ďalej som zvedavá *-*

2 SimaHatake SimaHatake | Web | 29. ledna 2010 v 22:52 | Reagovat

waau *___* Nami, toto je hustéé :33 už sa nemôžem dočkať pokračka... koenčene dačo pekné znova od teba čítam :33 je to dokonalé, to, čo si vymyslela... fakt sa ti to podarilo a som vážne zvedavá, čo bude ďalej :]]

3 Neko Neko | Web | 29. ledna 2010 v 22:54 | Reagovat

aj ja cem pokračovanie:D...SORRY žE SOM TU TAK DLHO NEBOLA ALE...momentálne bol chaos v škole...:D...ale už olen dve krytické týždne a bude všetko ok:)..a inač ako sa máš?.:)

4 Gel-chan Gel-chan | Web | 29. ledna 2010 v 23:57 | Reagovat

Hhehehhe *zvědavě vyhlíží nový dílek*, moc povedené :D.

5 Tobari-chan ^^ Tobari-chan ^^ | E-mail | Web | 1. února 2010 v 1:54 | Reagovat

xDDD koniec xDD je to ešte lepšie, ako som si predstavovala...geniálne xD dokonalý nápad, uź som ti to hovorila? som fakt zvedavá ako to pôjde ďalej...ach xDD

6 Charlie Charlie | Web | 5. února 2010 v 22:45 | Reagovat

x*///O///*x  kyaaaay! To je užasne! Konečne som si to prečitala... predtym sa mi nejako nenaskytla príležitosť T-T je to úplne užasne Nami! Proste, ja som si nemohla pomôcť a musela som mať smiechoty xDDDD som zvedava na ďalší diel! Ten nápad je uplne úžasný! Si šikovná *///J///*

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.