12. února 2010 v 12:55 | Namika
|
Po dlhej dobe tu máme môj ďalší spisovateľský počin na téma "když se kluci mají rádi" XD
Je to to trocha divné, ale iným spôsobom, než obyčajne XD V celej poviedke je len jedna veta ako priama reč XD Celá poviedka je inak rozprávanie o tom, aké ťažké to majú chlapi s úchylkou na uniformy :D
Povieku venujem všetkým, čo majú uniformy tak veľmi v láske, ako ja :D Menovite Asu, o ktorej ako jedinej to viem :D
Prajem príjemné čítanie :D
Zdravím, volám sa Hiromi a mám... úchylku na uniformy. Je to zlé? Nemyslím si. Je to SEXI. Nepoznám nič krajšie, než pohľad na môjho milenca odetého len v bielom doktorskom plášti či námorníckej čiapke. Žiadna uniforma francúzskej slúžky, sukne ma neberú. Ani mačacie uši pre mňa nie sú terno. Na druhú stranu odev butlera či školské uniformy, to už je iná káva.
Zaľúbenie v uniformách som v sebe objavil na univerzite, keď som sa vyspal s jedným stredoškolákom. Bol to mladší brat mojej vtedajšej frajerky. Šiel som za ňou domov, no otvoril mi On. Ešte v školskom saku so stojačikom, bez kravaty, s hornými gombíkmi rozopnutými a rukávmi vyhrnutými. Nikdy pred tým som si ho zvlášť nevšímal, no vtedy ma zaujal. Doteraz neviem, ako sme sa k tomu dopracovali, no pomilovali sme sa hneď pri vchode. Oprel som ho o stenu, košeľu a sako mal na sebe. Je to trocha hanba, no viac som sa mu pozeral na golier, než do tváre... K tomuto zážitku len dodávam tri veci - za prvé, bol to prvý chlap, ktorého som pretiahol; za druhé, po prvom čísle sme si to zopakovali ešte v posteli a sprche (košeľu a sako mal v oboch prípadoch stále na sebe); a za tretie, s tou frajerkou som sa rozišiel... a začal sa stretávať s jej bratom (ktorý mi dal kopačky, keď som sa s ním odmietal milovať bez tej jeho školskej uniformy).
Po školáčikovi som mal ešte niekoľko vzťahov, ktoré však nemali dlhé trvanie. Nehovorím, občas som sa s niekým pomiloval aj bez uniformy, no vždy sa mi to zdalo akési nijaké. Po tom, čo sa so mnou po škaredej hádke rozišiel posledný partner, som si už nikoho nehľadal. Bolo to zbytočné - človeka ochotného milovať sa len v určitom oblečení nenájdete na každom rohu. Priznávam, keď som mal presilenú pravačku a fantázia už nestačila, zavolal som si profíka, ale to nebolo viac než tri či štyry krát.
No a nakoniec, v dobách plných depresie, keď som si myslel, že navždy zostanem sám len so svojou rukou a fantáziou, objavil som Jeho, Ryuho. Alebo lepšie povedané, on objavil mňa... V jednu sobotu, vysedávajúc doma a zbavujúc sa dôsledkov včerajšej opice, zazvonil zvonček a za dverami stál Ryu. Ryu v policajnej uniforme. V krku mi okamžite vyschlo a tvrdý som bol ako žula. A nie len pre tú uniformu. Ryu bol (a vlastne ešte stále je) poriadny kus chlapa - žiadne zženštilé črty tváre, no ani žiadne drsné rysy. Vlasy mu padali do očí a na brade vyrážalo strnisko, akoby nemal čas ráno sa oholiť. Neskutočne mu to pristalo. Stihol sa mi len predstaviť a stručne povedať, že mu o mne a mojej depresii hovorili spoločný známy a už som ho ťahal do spálne. To, čo sme prežili, nebolo žiadne milovanie, ale divoký, tvrdý sex, taký živočíšny, aký som nikdy nezažil. A áno, Ryu mal pri tom na sebe košeľu a čiapku. Keď sme lapili druhý dych, dali sme si ďalšie kolo. Tento krát bol Ryu navrchu, jazdil na mne s čiapkou nasadenou na krivo (až neskôr som sa divil, že mu z hlavy vlastne nespadla) a rozopnutou košeľou. Úzky pás svalov, ktoré boli cez roztvorenú košeľu vidieť, penis, o ktorého špičku sa tu-tam otreli rožky oblečenia, jeho pohľad plný vášne... nikdy na ten pohľad nezabudnem. Hlavne preto, že sme si túto pozíciu zopakovali nespočetne veľa krát... Na druhý deň mi od neho prišiel nahnevaný mail, že si poriadne necíti zadok a nemôže sedieť dlhšie než päť minút.
S Ryuom nám to klapalo perfektne. Nikdy nenamietal, že stále má na sebe uniformu, neprotestoval voči rôznym miestam a polohám, nežiadal, aby sme spolu trávili čas aj mimo postele (alebo kuchyne, alebo obývačky, alebo kúpeľne...). Ťahali sme to spolu takto niečo okolo roka. Náš vzťah bol vlastne len o sexe, nikdy sme sa na ničom nedohodli, ani si nič nesľúbili, no aj tak som mal len jeho. Žiadne bokovky, žiadne rande. Len Ryu a jeho policajná uniforma. A potom nastal zlom...
Vonku pršalo, v telke nič nedávali, Ryu bol v práci a ja som sa doma neskutočne nudil. Tak ma napadlo, že si zájdem do kníhkupectva a kúpim si niečo dobré na čítanie. Vošiel som do jedného malého, ktoré síce bolo ďaleko od môjho bytu, no vždy som tam našiel niečo, čo sa mi oplatilo prečítať si. Dúfal som, že aj keď som tam nebol celé veky, toto sa nezmenilo.
Vošiel som do predajne a zamieril k policiam. Asi za desať minút som si knihu skutočne našiel a šiel som k pokladni. A vtedy som narazil do Ryuho. No nebol v uniforme, dokonca ani v civile. Vlastne bol, lenže na hrudi mal ceduľku s názvom obchodu a svojím menom. Vymieňali sme si prekvapené pohľady niekoľko sekúnd, až nám to obom došlo (alebo skôr mne). Ryu nebol policajt, pracoval v tom kníhkupectve. Klamal mi o svojej práci. A ja som na tú lož teraz prišiel. Než som stačil čo i len otvoriť ústa. Ryu vybehol z obchodu a stratil sa v dave.
Celý týždeň som sa mu snažil dovolať, písal som mu maily, dokonca som znova zašiel do toho obchodu. Márne. Ryu akoby zmizol zo sveta. Očividne sa mi vyhýbal, čo ma neskutočne naštvalo. Nakoniec som prinútil nášho spoločného známeho, aby mi dal jeho adresu (ako to, že som ju dovtedy nepoznal?) a zašiel za ním osobne.
Ryu mi otvoril na druhé zvonenie. A hneď sa mi snažil zabuchnúť dvere pred nosom. Pohotovo som však medzi ne strčil nohu (ten náraz naozaj bolel) a násilím sa dostal dnu. Rázne som sa dožadoval vysvetlenia. A Ryu mi ho so slzami tečúcimi po lícach povedal. Vraj ma videl na jednej slopačke, dokonca so mnou aj hovoril, ale ja som bol príliš ožratý, aby som si to pamätal. Vraj sa vtedy do mňa zamiloval na prvý pohľad a vypytoval sa na mňa známych. Tí, vediac o mojej úchylke, ho od jeho úmyslu dať sa so mnou dohromady odhovárali. Vraj je len knihovník a ako taký, bez uniformy, u mňa nemá šancu. A tak si od bratranca policajta zohnal uniformu, od známeho adresu a... zvyšok už poznáte.
Pozorne som ho vypočul a hľadel, ako mu pomedzi prsty stekajú slzy a plecia natriasajú vzlykmi. Klamal ma. Rok ma klamal. Mal milión príležitostí sa mi priznať, no on nič nepovedal. Zo strachu, že ho odkopnem... žeby?
Po pár minútach vyplnených len Ryuho vzlykmi som si vzdychol, prisadol si k nemu a objal ho. Nič som mu nevyčítal. Nič som mu neodpúšťal. Povedal som len jednu vetu, po ktorej sme sa celú noc udobrovali v posteli. "Nemáš bratranca, ktorý by ti dal doktorský plášť?"
*rýchlo utiera kavu zo stola i monitora* waw XD no nemam slov :D uniformy *-* no kawaaaaii XD nami toto sa ti fakt podarilo nechápem kam na tie nápady chodíš. Úplne si mi zlepšila deň n_n čo je u mňa extra ťažké