close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více
 

Soul Reverse 2 - Prečo býva prvý problém ten najväčší?

6. února 2010 v 19:59 | Namika |  'Soul Reverse'
Už druhý krát po sebe som sa prebúdzala len pozvoľna. Pomaly som otvorila oči, ostrila zrak na okolie... Stále som ležala v tej prekliatej nemocničnej izbe. A znova som v nej bola sama. Pomaly som sa posadila. Na stolíku neležalo zrkadielko, ako by som si bola želala. Takže mi nezostávalo nič iné, len sa spoľahnúť na hmat. Kratšie vlasy... strnisko... ohryzok... žiadne prsia... Nebolo pochýb, toto rozhodne nebolo moje telo. Lenže je to vôbec možné, takto sa prevteliť?

Asi sa divíte, že som znova nezačala vyvádzať. Úprimne som aj nad tým premýšľala, ale zdalo sa mi to príliš namáhavé. Rozhodla som sa, že sa trocha prespím, zajem si nechutnej nemocničnej stravy, poriadne nad tým popremýšľam a uvidím, či sa mi oplatí vyvádzať, alebo nie. Veď neodbytnú potrebu si poriadne zarevať som odbila už minule...
S ťažkým povzdychom som sa poobzerala po izbe, nepátrajúc po ničom konkrétnom. Občas ľudia také niečo robia. Obzerajú sa po miestnosti, pričom sa na nič nepozerajú, ani nič nehľadajú. Len sa tak z nudy obzerajú. Lenže nemocničná izba je na také obzeranie z nudy príliš strohá a depresívna, takže som jej venovala len letmý pohľad.
Ďalší povzdych. V nemocnici som od svojho pôrodu bola len raz, keď som šla pozrieť mamu po operácii slepého čreva. A teraz som v nej bola pacient... Strašne unudený pacient. To tú moju údajnú "rodinu" nenapadlo nechať mi tu niečo na zabavenie? Nejakú knižku, či aspoň krížovky?
Znova som si povzdychla. V poslednom čase to robím nejako často. Asi si z toho vypestujem zlozvyk. Chcela som sa poriadne natiahnuť, keď už nič iné som na práci nemala, no v polke som toho úmyslu zanechala. Zároveň ma totiž pichlo hneď na dvoch miestach - v ruke a v nohe. Keďže noha bola zakrytá prikrývkou neurčitej farby a ruka bola aj tak bližšie k očiam, pozrela som sa najprv na ňu. Na moje prekvapenie som na nej objavila dlahu. Pred tým som si ju vôbec nevšimla. Ale keďže som mala kopu roboty s jančením, tak sa to dá ospravedlniť. Takže som si ju teraz pekne prezrela. Biely, sťahovací obväz sa skvel na pravom zápästí a siahal niekde do polky lakťa. To ma udivilo. Na čo mi ruku zviazali až tak vysoko, keď som podľa všetkého mala zranené len to zápästie? Pokrútila som nad tým hlavou a radšej odhrnula prikrývku, aby som sa pozrela na nohu. Ľavá bola len ľahko obviazaná, no tá druhá mala na sebe sádru až do polky stehna. Preboha, ako s týmto hovadom na sebe budem chodiť?!
Od zúfalstva som sa plesla do čela (čo som na nasledujúcu tupú bolesť hlavy hneď oľutovala) a s plačom na krajíčku si ľahla. Ono nestačí už to, že som akýmsi podivným spôsobom uviazla v chalanskom tele. Ešte k tomu musím takto dokántrená. No proste úchvatné, keď sa darí, tak sa darí.
Zúfalstvu som prepadala čoraz viac a viac. Asi by som spáchala niečo neprimerané, kebyže onu nepríjemnú situáciu z mojej hlavy nevytlačila ešte nepríjemnejšia nutnosť. Áno, stalo sa to najhoršie, čo ma v chalanskom tele mohlo stretnúť - potrebovala som ísť čúrať. (Chápete, čo to obnáša ísť v CHALANSKOM tele na WC?!)
Zahryzla som si do pery a zvažovala, ako dlho by som vydržala, kým by mi nepraskol mechúr... alebo kým by som pod sebou nespravila mláčku. Tlak však každým okamžikom nepríjemne rástol, takže som sa odhodlala obetovať sa a na malú ísť.
Najprv som sa pozrela pod posteľ, či tam náhodou nie je bažant. Lenže baňatá nádoba s hrdlom nebola nikde v dohľade. Nervózne som sa posadila a zase sa zamyslela. Stihne sestrička s nádobou dobehnúť skorej než sa poš... než si pustím do gatí? Dlho som polemizovať nemusela, mechúr mi odpoveď dal vedieť temer okamžite. Pod silou potreby som odhodila zo seba prikrývku, švihla sadrou a postavila sa. Samozrejme, až vtedy mi docvaklo, že akýkoľvek pohyb so sadrou na nohe je komplikovaný, ale to už bolo mierne neskoro. Zatrepala som vo vzduchu ručičkami a už som sa kácala, najprv na stranu a potom aj dopredu. Takže, kde som skončila? Správne, na zemi. A dobre som si nabila čumák. Šupka to bola celkom slušná. Hluku narobila a aj slzičky do očí mi vohnala. No také nepodstatné veci museli ísť stranou, vykonanie základnej biologickej potreby bolo prednejšie než nejaká bolesť.
Horko som zaplakala, prehltla slzy a s nadávkami na perách sa snažila postaviť. Ako som spomínala, pohyb so zasadrovanou dolnou končatinou je komplikovaný, takže som podľa očakávaní zostala ležať na zemi. Akurát som sa tam trepala ako kapor na suchu. Mechúr sa ozval znova. Stisla som zuby, zahrešila tak, že aj drevorubač by sa mohol kamsi schovať a začala som sa do kúpeľne plaziť. Ani nemusím tvrdiť, aké ťažké a zdĺhavé to bolo. Hlboko v srdci som ocenila vojakov a zdávala im hold, že niečo takéto zvládajú bežne. Čo na tom, že pri lezení nemajú nohu v pancieri ako ja...
Po nejakom tom čase som sa dostala k dverám. Našťastie neboli zavreté, len privreté, takže som sa trocha odvalila bokom a otvorila ich smerom do izby. Napriek faktu, že to bol vrchol nehygienickosti, plazila som sa až k záchodu. Misy som sa chytila ako topiaci sa záchranného kolesa a s vypätím všetkých síl sa mi podarilo postaviť sa (potrebné vynaložené úsilie a časový úsek, čo mi ten manéver zabral, netreba spomínať...). Jednou rukou som sa zaprela do steny, naširoko sa rozkročila (pre lepšiu stabilitu, aby ste vedeli) a voľno rukou som vytiahla... ehmm... inštrument.
"Asi počujem hrať nebeské harfy," zahundrala som si popod nos s blaženým úsmevom na tvári.
Poviem vám, takú úľavu ako vtedy som ešte nezažila. Po vykonaní potreby som sa zapravila a spláchla. A vtedy som si uvedomila, čo som to vlastne v ruke držala. Vtedy mi to prišlo prirodzené a nutnosť bola väčšia než ostych. Ale teraz...
Strašne som sčervenela. Viete, dovtedy som sa k chalanom moc nepribližovala (hádam ma chápete), s výnimkou staršieho brata. Lenže žiadneho som dovtedy nahého nevidela a o dotykoch ani nehovorím... A teraz som v ruke držala... niečo takého.
Zarazene som hľadela na ruku. Na tvári sa mi chcelo usadiť toľko vecí, až zostala úplne bezvýrazná. Hlavou mi preletelo toľko myšlienok (a pár ich nebolo veľmi počestných), až v nej nezostala ani jedna. Po dlhom čase, keď mi už začala tŕpnuť nezasadrovaná noha a hrozilo, že sa tam v kúpeľni zrútim, som sa konečne upokojila natoľko, aby som nejako na novú skúsenosť zareagovala.
"No fuj," zhnusene som prehlásila a dokulhala som k umývadlu, kde som si umyla ruku.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Anketa

Čítate moje poviedky?

Áno :) 68.5% (198)
Nie -_- 31.5% (91)

Komentáře

1 Asu^^ Asu^^ | Web | 6. února 2010 v 21:12 | Reagovat

xD Geniálne!*-* xDD fakt super pokračuj xD
. A teraz som v ruke držala... niečo takého.
Nemôžem z toho :D

2 Charlie Charlie | Web | 6. února 2010 v 22:51 | Reagovat

Jezisi kriste tak toto bola reakcia za všetky eurá xDD "No fuj." xDDD Mam taky pocit že dievčinka ešte bude robiť všeliake veci xDDD jezis! Uplne mi to pripomenulo sen v ktorom som vyšla z vane, kukla do zrkadla a bola som chlap! /sexi blondiak, zo zelenymi očami, strniskom, nahaty a a... proste bolo tam všetko! A bolo to dosť realne O.o... ehem., nebudem sa dalej vyjadrovať/ Je to totálne perfektnučké xDDDD Tešim sa moc ďalej ty to tak perfektne opišeš a tie tvoje prirovnania ja sa z nich neviem prestať chlamstať xDDDDD Užasne! x^///o///^x

3 Tobari-chan ^^ Tobari-chan ^^ | E-mail | Web | 7. února 2010 v 21:33 | Reagovat

ja plačem xDD Nami ja tu plačem smiechom, to je niečo geniálne, ja z teba nemôžem!! xDD uff, myslím, že by som reagovala rovnako, ježíš...xDDD je to úžasné, hrozne sa teším na ďalšie časti, píšeš úplne skvele a takéto vtipné poviedky ti idú najlepšie xD

4 SimaHatake SimaHatake | Web | 23. února 2010 v 17:20 | Reagovat

oooo =D tento diel bol podarený :D ach jaj, niekedy by som to takto v mužskom tele chcela skúsiť, možno by to bola sranda :D ale chudák ona, také stresy :D ale jej reakcia sa mi páčila. "No fuj." =DDDD

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.