Cesta z kúpeľne do izby bola ľahšia, než cesta tam, aj keď určitým spôsobom bola namáhavejšia. Plaziť po bruchu som sa už nehodlala, takže som celú tú vzdialenosť kriplavo preskackala na menej zranenej nohe. Keďže ani tá zdravšia noha nebola veľké terno, popri skackaní som sa musela pridržiavať okolitých predmetov, ako boli dokorán rozcapené dvere či nejaká tá skromná skrinka.
Nakoniec som sa do postele zvalila zbitá ako pes. Dychčala som s jazykom visiacim na stranu (okej, preháňam, jazyk bol v puse) a z čela sa mi valil pot. Trocha som si tvár ovievala rukou a vnímala potné škvrny, ktoré sa mi šírili na chrbte a pod pazuchami. V mysli mi vyskočila myšlienka na sprchu, ale s pohľadom namiereným na dvere kúpeľne som na myšlienku spravila BAF a tá sa utekala schovať niekde do kútika mysle.
"Na sprchu je času dosť," pomyslela som si a našla si na nepohodlnej posteli pohodlnejšiu pozíciu.
Zauvažovala som, čo ďalej. Pípnem na sestričku, nech mi donesie niečo nechutné na jedenie? Možno by mi aj vedela povedať, kedy ma z nemocnice prepustia... Než som si však v duchu stihla tento nápad schváliť, ozvalo sa nesmelé zaklopanie a vzápätí sa dvere otvorili. Dnu sa strčila strapatá hlava a zaklipkala na mňa hnedými očami.
"Och, si hore," zazubil sa na mňa chalan a vstúpil dnu. "Zdravím, doniesol som ti pár vecí..." usmial sa a na stolík vedľa postele položil menšiu tašku.
"Vďaka... ehm... čo si zač?" pokrčila som obočie.
Chalan znova zažmurkal a prekvapene pretiahol tvár. Potom sa však prekvapenie stratilo a nahradil ho nesmelý úškľabok.
"Och, skoro som zabudol na tvoju amnéziu... Som Takashi, tvoj kamoš z detstva. Teší ma," predstavil sa a podal mi ruku.
Nejakú tú chvíľu som čumela na načiahnutú dlaň a potom som si ho poriadne premerala, pekne odhora až dole a zase naspäť. Môj údajný kamoš z detstva mal typicky japonsky čierne vlasy, trocha dlhšie, než by sa patrilo, a netypicky japonsky zelené oči. Nebol moc vysoký a nevyzeral ani vyšportovane. Ale vzhľadom na voľné, ležérne oblečenie, ktorým sa hrdil, sa to dá povedať len ťažko. Nebol žiaden veľký fešák, no mal milý úsmev a pekné, rovné zuby. Bože, čo by som za také zuby dala...
Pod mojím drobno pohľadom sa asi necítil veľmi pohodlne. Trocha sa ošil, ruku stiahol a nesmelo si k posteli pritiahol stoličku.
"Doniesol som ti nejaké hygienické potreby a knihu, čo máš rozčítanú... aj keď tú asi budeš musieť začať čítať odznova, čo?" Nervózne sa zasmial.
Bolo na ňom vidieť, že nevie, ako sa zachovať. Pred sebou videl svojho (zarasteného a spoteného) kamoša, čo naň chladne zazeral a vyzerá, že sa nepokúša svoju stratenú pamäť získať späť. Viem, musí to byť pre neho ťažké... Ale pre mňa je to ťažšie! To JA som uväznená v cudzom tele! To JA sa už neuvidím s mojou skutočnou rodinou a kamarátmi! To JA... ja...
"Čo sa stalo s tým dievčaťom?" spýtala som sa tichým hlasom.
"Dievčaťom?" zopakoval Takashi a trocha sa zamračil. Asi minútku na mňa len uprene civel so skríženým obočím a hlbokou vráskou nad nosom. Chlapče, tak teraz si si pokazil ten ležérny štýl, akým si sem naklusal...
S pohľadom pevným ako kameň mi pozrel do očí a konečne odpovedal. "Umrela... hneď na mieste. Ty si mal šťastie, že to auto ťa zachytilo len okrajovo. Ona schytala plný náraz..."
Tvrdosť odpovede mi vyrazila dych. Zhrozene som naň pozerala, zatiaľ čo jeho výraz zostal nezmenený. Nakoniec som nezvládla tú ťarchu a pohľad som uprela na prikrývku. Mlčala som. V mysli sa mi ako ozvena stále vracali jeho slová. Schytala plný náraz... schytala plný náraz... schytala...
Niečo mi stieklo dolu lícom a pristálo na ruke. Než všetko stratilo svoju ostrosť som si všimla, ako pevne som prikrývku zovrela. Uvoľnila som akoby kŕčom stuhnuté prsty a začala si utierať slzy. Lenže tie zotreté vzápätí nahradili ďalšie a ďalšie. A k slzám sa pridali vzlyky, za ktoré by sa nehanbilo žiadne usmrkané decko. Vždy mi plačúci chlapi pripadali divný. Plač proste ku chlapom nepatrí. Ale teraz som kašlala na staré predsudky a revala o dušu.
Kým mi Takashi nepovedal, že som umrela, že moje TELO umrelo, neuvedomila som si to. Nejako podvedome som sa ako kliešť držala viery, že sme sa s Kenichim len nejako prehodili, a že sa to napraví. Ale teraz...
Neviem, či pri mne Takashi bol, alebo či odišiel hneď, ako mi po líci stiekla prvá slza. Keď som vyčerpaná plačom zaspávala, nevšimla som si to. Jediné, čo som vnímala, bola tá mrazivá ruka, čo mi drvila srdce na kašu. Nikdy v živote som takú bolesť nezažila a určite už nezažijem. Takú istú bolesť proste nie je možné zažiť viac krát.
Než som konečne upadla do bezsenného spánku, uvedomila som si podstatnú vec. Moje telo neprežilo, ale duša áno. A naopak, Kenichiho telo prežilo, ale duša nie. A teraz mi povedzte, čo z toho je horšie?




a ja myslím tuto povídku nuhu...xD to víš já se nejprve musím ujistit alepokud je to YAOI moc ráda bych si to přečetla od tebe jsem ještě nic nečetla nuhu...xD