Na začiatku sa netradične prihováram a ospravedlňujem sa Bianke, že som kapitolu nezverejnila už včera, ako som jej to sľúbila XD Bianka, prepáč :D Ako ospravedlnenie ti túto časť venujem XD Pekné čítanie n_n
Keď som sa na ďalší deň prebudila, v hlave mi neskutočne trešťalo, hrdlo som mala vyschnuté ako Saharu a oči také opuchnuté, že som ledva videla.
Niekedy pred obedom ma prišla skontrolovať sestrička. Najprv sa tvárila dosť veselo, ale pri bližšom pohľade do mojej tváre ju to prešlo (ktovie prečo...). Oznámila mi, že o dva dni ma prepustia (vraj ešte musia spraviť nejaké testy, určite kvôli tomu nárazu do hlavy a ich mylnej predstave o mojej amnézii) a ponúkla sa, že mi donesie barly, nech sa nejako dopravím do kúpeľne. Asi o desať minút mi ich naozaj priniesla a pridala aj niečo ľahkého (a nie moc dobrého) na jedenie.
Neskoré raňajky som zhltla bez toho, aby som ich bližšie skúmala, a do ruky chytila jednu z bariel. Pozorne som si ju prezerala a hútala, či je používanie bariel ťažké. Nikdy som ich totiž nepoužívala a vlastne ani nik v mojom okolí, takže som z toho mala trocha strach. Predsa len som netúžila rozčapiť sa na zemi ako včera. Na druhej strane, v telke ľudia chodiaci o barlách nevyzerali, že by to bolo nejako extra ťažké...
Zhlboka som sa nadýchla, schmatla barly, dala si ich pod pazuchy a odhodlane (čiže tak prudko, ako mi to záťaž na nohe a zbytočnosť na ruke dovolili) sa postavila. Poznámka - keď nedokážete vzpriamene stáť bez bariel, nikdy pomocou nich prudko nevstávajte. Za prvé, prudký pohyb je bolestivý. A za druhé, prudkosťou rovnováhu určite nenaberiete... Akonáhle som sa vymrštila do vzpriamenej polohy, v nohe mi tak ruplo, až mi vyhŕkli slzy. Osadrované chodidlo sa mi šmyklo na podlahe a podlomilo sa do podivného uhla, vďaka čomu som začala padať na stranu. Poloslepá od sĺz som sa akýmsi zázrakom zaprela do barly a odstrčila sa smerom vzad, pre istotu som sa dokonca zaklonila. Takže som nakoniec skončila na posteli. Pofňukávajúc som zlostne tresla barlami o zem. Hlavou sa mi mihali čierne myšlienky, ako na posteli zhnijem, pretože nebudem schopná barle používať. Zároveň som však bola vďačná, že som sa akýmsi zázrakom ocitla zadkom na posteli a nie hubou na zemi. Rukou som si zotrela slzy a uvedomila si, že by som rada videla tú tvár, ktorá je odteraz moja. Včera ma to vôbec nenapadlo. To viete, mala som na práci čosi dôležitejšie...
Takže som pozbierala zvyšky odvahy a znova vzala barle do rúk. S miernym pocitom viny som si všimla zopár škrábancov na inak nových pohybových pomocníkoch. Pár krát som sa zhlboka nadýchla a šla na vec. Tie gumené štuple na konci som položila trocha ďalej, než pri prvom pokuse, zaprela sa a tento krát pomaly sa postavila. Bolo to namáhavé, no šlo to lepšie, než keď som sa tak hlúpo vymrštila. Keď som konečne stála (na jednej nohe ako plameniak), zaťala som zuby a odhodlane vyrazila vpred. Pekným, slimačím tempom. Opatrne som kládla barle vpred a ešte opatrnejšie sa prehupovala. Cesta do kúpeľne trvala dlho, možno aj dlhšie, než keď som sa tam plazila. Ale rozhodne to bolo príjemnejšie...
Vošla som do kúpeľky, zapla svetlo a poobzerala sa po zrkadle. Chvíľu som sa bála, že tam žiadne nie je, no než sa strach (a hnev) stihli naplno rozvinúť, všimla som si lesklý povrch nad nenápadným malým umývadlom. Dohopkala som k nemu a plná očakávania doň nakukla.
Prvý pohľad na moju tvár bol - strašný. Taký strašný, až ma z toho šoku skoro prekotilo. Zo zrkadla na mňa hľadeli vpadnuté, krvavé oči s vačkami takými veľkými a čiernymi, za aké by sa nehanbila ani panda. Lícne kosti v divnej pochudnutosti tváre neprirodzene vystupovali, vďaka čomu tvár vyzerala viac ako nevzhľadne. Nesympatický vzhľad ešte podtrhovalo strnisko. Teda, ak sa to strniskom dá nazvať. Na lícach, na brade a pod nosom vyrastali tmavé chĺpky, také jemné a riedke, až to bola hanba. Aj vypĺznutá mačka má hustejšiu srsť než to, čo mi vyrastalo na tvári. Zhrozene som is uvedomila, že aj chlpy na mojich týždeň neoholených nohách sa viac podobali na strnisko než toto.
"Tak toto musí bezpodmienečne preč," rezolútne som prehlásila a prešla prstami po poraste. Nepichal tak, ako mal, čo ma... hm, rozladilo, dajme tomu.
Otočila som sa chrbtom k výjavu v zrkadle a zamierila späť do izby. Nespomínal Takashi, že mi priniesol aj nejaké hygienické potreby? Dohopkala som ku skrinke a zašmátrala v taške. Spodné prádlo... nejaká kniha, ktorú som sa neunúvala bližšie preskúmať... a konečne sprchový gél, zubná kefka a pasta, a žiletka s penou na holenie. Vzala som žiletku a penu a obrátila sa k návratu do kúpeľne. Nespravila som však ani krok, keď som sa zastavila a vrala si aj ostatné hygienické potreby. A miernym rumencom na lícach aj spodky.
Po opäovnom návrate do kúpeľne som sa zamyslela. Čo by som mala spraviť skôr? Vysprchovať sa, či sa oholiť? Zdravý rozum mi našepkával to prvé, lepšie sa potom bude holiť. Ale keďže som rozum nepočúvala pred tým, nebudem s tým predsa začínať teraz, nie? Odhodlane som vykročila k umývadlu a žiletku odložila. V rukách som zvedavo otáčala penu na holenie. Ja viem, je to v podstate to isté, ako pena na holenie, ktorú používajú ženy na nohy. No keď sa prvý krát idete oholiť niečím takým, hneď máte iný pocit. Pozorne som si preštudovala návod na použitie. To viete, istota je dynamit...
Najprv som si tvár umyla studenou vodou (viac - menej len na prebratie) a potom si na dlaň strekla peny, ktorá trocha zväčšila svoj objem. Heh, skoro ako tužidlo. S privretými viečkami som na penu zazerala a potom sa poobzerala, či sa niekto nepozerá (viem, viem, ale človek to robí automaticky, každý je trocha paranoidný...). Priložila som nos k pene a očuchala ju. Nevoňala nejak zvlášť výrazne, no vcelku príjemne. Spokojne som zdvihla hlavu a rovnomerne (podľa mojich možností) som ju rozotrela po tvári (no, najprv som si zotrela bielu štipku zo špičky nosa, ale to nie je podstatné). S odhodlane stisnutými čeľusťami som do ruky vzala žiletku a priložila ju k lícu. V tejto bojovej pozícii som na okamich strnula. Premýšľala som, ako sa vlastne chlapi holia. Po chvíli som však skrivila nos a rozhodla sa, že to nemôže byť ťažšie než si oholiť nohy. Mýlila som sa...
Holenie mi určite zabralo pol hodiny. Nadávajúc ako Američan som si na početné, krvavé ranky prikladala pokúskovaný toaletný papier. Zbytočná robota, onedlho som sa presunula pod sprchu. Ale zakrvavené líca a jamky štípajúce horšie ako chili mi na také úvahy do ďalekej budúcnosti neposkytovali priestor.
Keď toaleťák bezpečne vsakoval červenú telovú tekutinu, vzala som do ruky vodu po holení. Odštupľovala som ju a zamračene k nej pričuchla. Nevoňala najhoršie, no viem si predstaviť aj krajší odér. Pohľadom som preskakovala z fľaštičky na svoju doráňanú tvár v zrkadle. A pre dobro svojho zvyšného zdravia sa rozhodla odložiť vodu po holení na neskôr. Vďaka, stačí mi, že som dočasný kripel, nepotrebujem aj jačať na celú nemocnicu ako Kevin...
Po vyriešení dilemy s vodou po holení sa bolo treba zbaviť strašiaka menom sprcha. Vrodená a rokmi pracne pestovaná hanblivosť mi naliehavo vravela, že byť doživotne smradľavá a žiť ako prasa nie je až také zlé, no zmysel pre osobnú hygienu a záľuba v tečúcej vode mi radila "ser na hanblivosť, gate dole!".
Tak schválne, čo si myslíte, že vyhralo?




gate doleeeeeee XDD