close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více
 

Soul Reverse 5 - Scéna hodná vreckoviek

30. března 2010 v 14:14 | Namika |  'Soul Reverse'
Nuž, keďže som si s touto časťou dala tak načas, zaslúži si menší obkec XD
V prvom rade - je tu dialóg! XD A spolu - wooow XD Pripomínam, že keď hovorí hlavná hrdinka, alias Kenichi, priama reč je v mužskom rode. Dej sa odohráva v Japonsku a Japonci delenie reči podľa rodu ako také nemajú...
A ďalej - je tu taká... menšia úchylná epizódka XD Je taká divná (ako všetko, čo píšem XD), ale nechcelo sa mi ju prepisovať XD
No a posledná vec... ďalšia časť je v nedohľadne... zase XD Tak... príjemné čítanie :D

Nad mestom sa rozprestieral večer. Do izby sa vkrádala tma a vyháňala z nej aj posledné zvyšky svetla. Ale nezažala som lampu. Nie, na to som bola príliš vyvedená z miery, príliš... šokovaná. Asi tušíte, čo tento môj stav, keď som temer nežmurkala a hypnotizovala prikrývku, privodilo. Áno, bola to sprcha...

Po tom, čo sa mi podarilo oholiť sa bez toho, aby som si ufikla ucho či nejakú časť tváre, odhodlane som sa postavila pred sprchu a dodávala si odvahy. Pár krát som sa zhlboka nadýchla, zavrela oči a rýchlo sa vyzliekla. Poznámka - nikdy nechoďte pod sprchu poslepiačky, ak ste si ju pred tým dobre nepozreli, inak si nabijete koleno (alebo aj horšie) ako ja...
Držiac si narazené koleno som začala nadávať a ako inak, otvorila som oči. Ako som si tak chcela skontrolovať zranenú končatinu, pohľad mi padol aj na inú... Okamžite som odvrátila pohľad a vystrela sa do pozoru. Do tváre mi stúpala horúčava a stavila by som všetky svoje úspory, že ani rajčina nie je taká červená, aká som v tej chvíli bola ja. Ďalší šok v kúpelke, ktorý som zažila, a ktorý som musela nejakú dobu rozdýchavať. Keď som sa ako - tak upokojila, rozhodla som sa konečne stúpiť pod tečúcu vodu. Ha, lenže to sa mi ľahšie povedalo, než spravilo. Podstata veci mi došla až v tej chvíli. Sadra mi siahala až po stehno a nemohla som si ju namočiť, takže zasadrovaná noha musela zostať vonku. Lenže aj druhú nohu som mala zafašovanú, rovnako ako ruky. Takže, čo teraz?
Skusla som si peru a zapojila kolečkový mechanizmus v hlave. Premýšľajúc som sa obzerala po kúpeľni, až mi pohľad zavadil o uterák. Ha - há, to je ono! Dokulhala som k nemu, vzala ho a namočila do teplej vody. A než som si vlastne uvedomila, čo to stváram, začala som sa touto pomôckou drhnúť. Pekne krk, ramená, podpazušie (tomu som sa venovala veeeľmi dlho), a pomaly som sa presunula na akurátne vypracovanú hruť a potom nižšie a nižšie...
Dotyk vlhkého uteráka sa mi akosi páčil, skúšala som rôzne krúživé pohyby a rôznych partiách tela a... no... eh... ako by som... po nejakej dobe som len zarazene hľadela na bielu škvrnku, čo sa strácala na bielom uteráku. Nuž, čo dodať... vždy som mala sklon k úchylnostiam...
Po tomto... "zážitku" som sa ešte raz v rýchlosti vydrhla (pečlivo vypláchaným) uterákom a odšuchtala sa späť do postele. Až vtedy som si naplno uvedomila plný rozsah toho, čo som vyviedla. Chápete, som v cudzom tele len pár dní (ako dlho som to bola mimo?) a už som spravila... to... viete čo! No a vtedy som upadla do toho hlbokého šoku.
Pozostatky šoku mi zotrvali aj na druhý deň. Sestričky a rutinné vyšetrenia som ani nevnímala, rovnako ako chuť nemocničného jedla (ak nejakú chuť vlastne malo). Niekedy poobede, keď som sa (znova) zamýšľala nad akciou v kúpeľne a nejako podivne dospela k záveru, že som vlastne nespravila nič zlé (Kenichi to určite robil, tak o čo ide?), ku mne zavítala návšteva. Takashi. Pozdravil ma širokým úsmevom a podal mi igelitku s pár jablkami. A šok sa navrátil. Ono totiž tá epizódka s uterákom nebola len tak. V tom najlepšom sa mi akosi záhadne pred očami objavila Takashiho tvár... Kým sa mi do tváre stihla nahrnúť krv, upriamila som nielen pohľad, ale aj všetky myšlienky na jablká.
"Vďaka, už si ani nepamätám, kedy som naposledy jedol niečo, čo má nejakú chuť," poďakovala som a schuti sa pustila do ovocia.
"Niet zač," uškrnul sa Takashi a bolo na ňom vicieť, že ho moja chuť do jabĺk teší. "Prepáč, že som tu nebol skôr, no posledné dni boli trocha hektické..."
Mávla som nad tým rukou a ďalej sa napchávala. Mlčali sme. Okrem toho, že som bola dosť zahanbená, nevedela som, o čom sa s ním mám vlastne rozprávať. A podľa všetkého bol Tahashi na tom rovnako.
"Zajtra ťa pustia, že?" spýtal sa akosi prudko.
Zvraštila som obočie a cez zuby vnorené do dužiny jablka zamrmlala: "Fakt? Odkiaľ to vieš?"
"Od doktora, cestou sem som ho stretol na chodbe, tak sme sa trocha rozprávali..."
Ako prvé som chcela jedovito poznamenať "milé, a mne nič nepovedali", lenže miesto toho som vyhŕkla niečo iné. "A rozprávali ste sa aj o mojom duševnom zdraví?"
Podľa výrazu jeho tváre súdim, že ho môj príkry tón bolel ako pichnutie špendlíkom do sedacej partie.
"Pokiaľ viem, tvoje duševné zdravie je v poriadku a nič u nechýba."
"Ach tak, strata pamäte sa do dušených záležitostí nemieša, to je čisto fyzická záležitosť..." Ja viem, sbola som hnusná, ale keď ja som sa na niekom musela vyvŕšiť... Takashi pre to však zjavne nemal pochopenie, pretože skrivil pery, fľochol po mne pohľadom a postavil sa.
"Vidím, že máš zase zlú náladu. Keď ťa to prejde, prídem ťa pozrieť domov..."
Ako v spomalenom zábere som videla, ako sa obracia a vykračuje smerom k dverám. Odrazu ma pochytila úzkosť a bolesť. Než som si stihla uvedomiť, čo robím, schmatla som ho za zápästie a len tak tak pri tom nevypadla z postele.
"Nie, počkaj!" zúfalo som vyhŕkla. "Ja.. ja sa ospravedlňujem, dobre? Prepáč, je mi to ľúto. Ja len... cítim sa hlúpo a neisto, pretože si na nič nespomínam. Som zmätený, ja..." Takashi tam stál, tvárou k dverám, a nič nevravel. Cítila som, ako sa mi do očí derú slzy. Prehltla som hrču, čo mi rástla v hrdle a zo všetkých síl potlačila slzy. "Ja... je toho na mňa veľa a... a nie je tu nik, kto by mi to pomohol prekonať... ty si jediný, kto ma od prebratia prišiel navštíviť... prosím, neodchádzaj, nechcem tu byť zase sám..."
Dusila som v sebe vzlyky a čakala na Takashiho reakciu. Po chvíli si vzdychol a znova si sadol. Rukou si prešiel po tvári a potom ju zaboril do strapatých vlasov.
"Nebudem tvrdiť, že ťa chápem, pretože ti nechcem klamať... Ale myslím, že by som to zvládol prehltnúť. Koniec koncov, som tvoj najlepší kamoš..."
Možno to tak neznelo, ale mne to prišlo ako strašne dojemné gesto. Nevydržala som. Než som sa mu hodila okolo krku, po líci mi skĺzla jediná slza. Zabárala som mu tvár do ramena a snažila sa mu neosopliť rukáv. Neobjal ma naspäť, no ani sa mu nedivím. Chalani sa predsa neobjímajú, takže ho to muselo poriadne zaraziť. Keď som sa konečne upokojila, odtiahla som sa a zahanbene si žmolila oči.
"Sorry, neviem, čo ma to popadlo..." Klamala som, presne viem, čo ma to popadlo. Som proste citlivá ženská, ktorá posledných pár dní trpela nedostatom ľudského kontaktu. To však našťastie Takashi netuší.
Takashi si odkašľal. "To je v pohode, to musí byť liekmi," riekol cez stiahnuté hrdlo.
Obaja sme mlčali a v trápnom tichu čakali, kto prvý prehovorí. Nakoniec som sa odhodlala ja. Aspoň teraz mu môžem veci uľahčiť, nie?
"No... čo keby si mi povedal o nás dvoch? Ako dlho sa poznáme, čo všetko sme spolu vyviedli a tak... Možno mi to pomôže si rýchlejšie spomenúť..."
Takashi sa vďačne pousmial a spustil. Až kým na konci návštevných hodín neodišiel mi rozprával, ako sme spoločne trávili detstvo, keďže bávame dva domy od seba. Ako sme nafarbili susedovu mačku zelenými temperkami a potom ju tri hodiny farby zbavovali... Povedal mi toho veľa, no stále som mala dojem, že mi niečo tají. Ale to je asi len moja bujná fantázia...
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Anketa

Čítate moje poviedky?

Áno :) 68.5% (198)
Nie -_- 31.5% (91)

Komentáře

1 Veru-chan~ Veru-chan~ | Web | 30. března 2010 v 15:07 | Reagovat

bloomers jsou... *googlí obrázek* jsou to prostě takové "kalhoty" spodní prádlo nebo tomu taky u nás v čr říkáme bombarďáky :D http://www.bigcostumes.com/hazel-doc/images/white%20bloomers.jpg
dávájí si to lolitky ještě pod sukni a spodničku, aby jim nebyla zima a nešlo vidět na spodní prádlo xD

2 Asu^^ Asu^^ | Web | 30. března 2010 v 20:36 | Reagovat

Waa to je genialita *-* že niečo tají ja viem čo!xD Yaoi zažitky!xD
Zase ma táto časť na začiatku rozosmiala xD a potom mi to prišlo také dojemné...
Píš ďalej teším sa!*-*

3 Tobari-chan ^^ Tobari-chan ^^ | E-mail | Web | 31. března 2010 v 21:44 | Reagovat

ohohó, neviem prečo, ale niečo takéto som očakávala xDD dokonalé, úplne si to viem predstaviť, ach xD
a tají? niečo tají? *-* Tomo vie čo, muahahá!! xDD to som teda zzvedavá ako to spravíš, juj *-* geniálne, už aby tu bola ďalšia čas´t!!xDD

4 Babu Babu | Web | 16. dubna 2010 v 16:38 | Reagovat

Je to skvelé =)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.